A Debreceni Déri Múzeum Évkönyve 2005 (Debrecen, 2006)

Emlékezés a Bocskai-felkelés 400. évfordulójára - Nagy László: Bocskai István Kassán (1604–1606) - Nagy László: Štefan Bocskai v Košiciach 1604–1606

smrti kniežaťa jeho barbarským zavraždením. A tu zakončil po spísaní poslednej vôle svoj život tiež sám knieža a bojovník za slobodu, ktorý napriek svojej ťažkej chorobe lipol na živote; odtiaľ sa odobral na večnosť a bol tak povýšený na „uhorského Mojžiša". Avšak kým nenastal tento smutný a tragický koniec, Bocskai napriek chorobe, ktorá ho spútala v roku 1606, prežíval svoje dni v Košiciach s radosťou as láskou k mestu. Ak chceme dať stručnú odpoveď na otázku, aký bol život kniežaťa v košickom „kráľovskom sídle", vystačíme azda s tromi slovami: rušný, patriarchálny a veselý. Žil tu ten Štefan Bocskai, ktorého v apríli roku 1605 účastníci szerencsského zhromaždenia „jedným srdcom, jedným duchom a zo slobodnej vôle zvolili svojim vládcom, pánom a kniežaťom". Že sa tak vskutku stalo, potvrdzuje aj Mikuláš Istvánfťy, ktorý knieža dvoch krajín až do smrti nenávidel. Čo však na papieri zaznamenal vymenovaný dvorný dejepisec kniežaťa, že totiž „urodzené meno mu bolo na szerencsskom zhromaždení silou vnútené - za žiadnu cenu ho nechcel prijať", treba brať s určitou rezervou. Toto zdráhame sa (ak vôbec k nemu došlo) nemožno považovať za nič iné než za určitý druh zdvorilostných formalít, a to napriek tomu, že získaná najvyššia moc skutočne zaujímavým spôsobom formovala jeho osobnosť. Ten, ktorého totiž sedmohradskí súčasníci označovali za krvilačného, ľstivého a nesmierne vládychtivého človeka, nevyberajúceho si prostriedky, a taktiež za pôvodcu všetkého zla a nesúladu, sa ako zvrchovaný vládca premenil v priameho, láskavého a veľkodušného človeka. Či bola azda táto premena iba účelovou politickou pretvárkou? Alebo sa tu stretávame s javom u politikov len veľmi zriedkavým, kedy sa získaním zvrchovanej a takmer neobmedzenej moci prejavujú len pozitívne a vznešené ľudské charakterové vlastnosti? Je ťažké dať na tieto otázky uspokojivú odpoveď. Veď nielen Bocatius sa o Bocskaiovi vyjadroval celkom protikladne, tiež Štefan Szamoskôzy alebo Ján Rimai o ňom inakšie hovorili za jeho života a inakšie po jeho smrti. Istým zostáva, že košické prostredie poznalo Bocskaiho predovšetkým ako skromného, veľkorysého, a dokonca aj nepriateľom odpúšťajúceho človeka, ktorý vôkol seba v košickom „kráľovskom sídle" vytvoril radostnú atmosféru. Dokiaľ ho obličková nedostatočnosť, označovaná vtedy za „vodnateľnosť" a na ktorú mimochodom zomrelo toľko jeho súčasníkov už pred päťdesiatkou alebo okolo päťdesiatky, nepripútala k lôžku, na „kráľovskom dvore bez sídla" sa často konali hostiny a rôzne bujaré radovánky. Neskorší palatín Juraj Thurzó, zachovávajúci vernosť len potajomky, v skutočnosti až do konca zotrvávajúci na strane Habsburgov a Bocskaiho osobne vyhľadávajúci až s úmyslom udržať si svoje statky, košické kratochvíle popisuje svojej manželke takto: „Pri obede sme nadmieru popíjali, tak, že sa už ani nepamätám, kedy som bol natoľko opitý." Časté radovánky a vysiľujúce pitky sa ani na dvore mnohým nepáčili. K nim patril i Ján Rimai, stúpenec novostoických zásad, ktorý však bol natoľko obozretný, že sa k takejto kritike odhodlal až po smrti kniežaťa, a to najmä v spoločnosti Štefana Illésházyho, považovaného za „nové slnko". V jednom zo svojich listov mal námietky proti tomu, že Bocskai len zriedkavo poslúchal dobré rady, a aj keď poslúchol, urobil tak len pomaly a s neochotou. V inom liste vyčítal svojmu nebohému vládcovi aj to, že až do posledného dychu veril v svoje uzdravenie! Szamoskôzy naopak predhadzoval svojmu pánovi (samozrejme taktiež až po jeho smrti), že len sľuboval, nikdy však neudieľal donácie. Tento ostatne vynikajúci historik však zabudol uviesť, že knieža rozdelil medzi usídlených hajdúchov niekoľko vlastných statkov, pričom tieto neboli zaťažené hypotékou ako majetky jedného z jeho neskorších nasledovníkov. Bocskai zažil na viedenskom, pražskom a gyulafehérvárskom dvore veľa prepychu a pompéznosti, ale i za oveľa skromnejších košických podmienok bol jedným z posledných predstaviteľov krvnatých a epikurejských renesančných veľmožov. Niektoré z jeho odevov sú ešte aj dnes napodobované a bývajú nazývané jeho menom. Mnohí postrehli aj jeho záľubu v hudbe, často si dával zahrať skočnú muziku. Jeho sedmohradský súčasník František Nagy Szabó uvádza, že ho v jeho kniežacom postavení neopustil ani záujem o „krajšie pohlavie"; na dôkaz toho spomína, že si zo 27