A Békés Megyei Múzeumok Közleményei 3. (Békéscsaba, 1974)

Tábori György: Dobytkárstvo v Slovenskom Komlóši

1 tehén ingyenes legeltetése a tanya körüli gyepen, május 1-től szeptember 30-ig, 1 süldő, 1 lánc föld, 2 darab bárány, 15 darab tyúk és 15 darab kacsa tartása. Állataikat maguk nem, csak kanásszal legeltethették, ennek költségeire 10—10 koronát kaptak. 18 Gajdács, 238. 19 Uo. 236. 20 Uo. 236. 21 Uo. 236. 22 Uo. 236. 23 A Stirbicz család gazdasági naplójából. 24 Gajdács, 236. 25 Uo. 236—237. 26 Fügedi E., Békéscsaba újratelepítése. Békési Élet. 1969/1. 61. 27 Uo. 56—65. 28 Gajdács, 25. 29 Békéscsaba. Történelmi és kulturális monográfia. Főszerk. : Korniss G., Békéscsaba. 1930. 133—134. 30 Fügedi, i. m. 31 Nagy Gy., Paraszti állattartás a Vásárhelyi-pusztán. Budapest. 1968. Dobytkárstvo v Slovenskom Komlóši GYÔRGY TÁBORÍ Počas protitureckých bojov v XVI—

XVII. storočí Békéšska župa natoľko vyľudnela, že po vyhnaní Turkov v prvej polovici XVIII. storočia zemepáni tohto kraja podnikajú veľké presídľovacie akcie s cieľom zaobstarať si dostatok pracovných síl. Tak došlo i k znovuosídleniu Slovenského Komlóša v r. 1746, keď zemepán Jozef Rudnyánszky zavolal slovenských poddaných z Horniakov. Osádzajúci sa slovenskí kontraktualisti živili sa hlavne extenzívnym chovom dobytka. Keďže obecný chotár bol malý a v ňom pasienkov bolo ešte menej, Komlóšania si prenajímali pastviská susedných dedín — vzdialených nanajvýš na deň chôdze —, kde sa vypásali ich stáda koni, kráv a oviec. Primerane ich vtedajším nárokom, takýto chov im zaisťoval dobré príjmy. No pre potreby poľných prác chovajú zvieratá aj v dedine. Do polovice XIX. storočia v prestávkach poľných prác väčšinu domáceho statku umiestňujú v košiaroch („akovoch") okolo dediny. Následkom rozmachu poľnohospodárskeho rozvoja v prvej polovici XIX. storočia aj Komlóšania začali prechádzať na obrábanie pôdy, lebo vplyvom veľkých celokrajinských premien stratili väčšinu svojich prenájmov v cudzích chotároch, ba aj domáce pastviská boli poväčšine rozorané. V takýchto pomeroch v polovici XIX. storočia stav dobytka citeľne klesol. Zvyšky z niekdajšieho bohatstva dobytka museli Komlóšania umiestniť buď na obecnom pasienku, alebo v stajniach pri domoch — lebo v r. 1854 zbúrali aj košiare — alebo na novovzniklých sálašoch. Po tomto obrate možno hovoriť už len o intenzívnom chove dobytka, čiže o dobytkárstve primeranom a prispôsobenom potrebám obrábania pôdy. Kone ustajňovali zväčša na „sálašoch". Často ich vyháňali na strniská, ale ich pásli často aj v noci. Koni, postrádateľných okolo sálašov a pášucich sa ešte v stáde, pre ktoré útočišťom boli už len kaszaperské a kiškomlóšske pasienky, stále ubúdalo, neskoršie — okolo r. 1930 — ostalo ich len niekoľko kusov, ktoré sa pásli roztratené medzi juncami a jalovicami. Komlóšsky gazda dal si veľa záležať na svojich koňoch. Kôň bol symbolom bohatstva a hodnosti. Preto sa jeho kŕmeniu a opatere venovali veľmi starostlivo. Poniektorí chovali 295