Viga Gyula: Hármas határon (Officina Musei 4. Miskolc, 1996)

(Resume)

priestoru, vhodného na pasenie, a zachovanie chovu zvierat, prinásajúceho vel'ké hospodárske zisky, bolo coraz t'azsou úlohou. Záplavové pasienky, z ktorych znacná cast' bola tiez zalesnená, ako aj úhory, vseobecne vyuzívané na pasenie, nevyriesili starosti so skromnou krmovinovou základnou. Mimoriadny vyznam mali dobuvé lesy, ktoré takisto sústred'ovali dobytok z vel'kého priestoru. Zaciatkom 19. storocia tvorili väcsinu krmovinovej základne lesne plochy, rozprestierajúce sa na brehoch riek: záplavové územia Ondavy, Latorice a Bodrogu. Podl'a máp z 18. a 19. storocia lemovali toky riek siroké pobrezné vegetácie, ktoré boli znicené paralelne s úpravou vodnej sústavy. Najdlhsie si zachovali svoj vyznam lesy a pasienky na záplavovom území neskôr zregulovanej Latorice (jej úprava sa skoncila v 50. rokoch). Vyznamnú úlohu malo napríklad krmivo z pasienkov pusty Eszenke. Druhy pól v chove pasúceho sa dobytka znamenojú zatrávnené záplavové územia, ktoré sa o svoju úlohu delili s lesmi pri ustálenych vodnych tokoch. Vel'mi bohaty dôkazovy materiái vyzdvihuje úlohu lúcneho hospodárstva a následne vyznam sena a s ním spojené ustajnovanie dobytka v 18. a 19. storocí. Rozlicná úroven pasienkov mala ako pri letnom, tak aj pri zimnom pasení za následok vel'ké vandrovanie pastierov. Dôsledkom úpravy vodnych tokov, - vyrúbaním lesov, narusením lúk a pasienkov, sa zásadne zmenil charakter hospodárstva: zväcsil sa aj pomer obhospodarovanych plôch. Zmenené krajové podmienky vytvorili znacne rozdielne moznosti aj pre chovatel'ov zvierat v jednotlivych dedinách. Druhá cast' stúdie publikuje údaje o vyzname zalud'ov a dubovych lesov pre chov krmnych bravov. V 18. storocí a v prvej tretine 19. storocia bolo kfmenie osípanych zalud'mi celkom obvyklé, hoci vlastníctvo a vyuzívanie dubovych lesov vyvolávalo medzi zemepánmi a nevol'níkmi stale zvady. Osobitná cast' kapitoly sa zaoberá pasúcim sa dobytkom a pastiermi, ich pomenovaním, ako i stavbami pastierstva. Autor uvádza bohaté mnozstvo údajov aj o krmive. Skúma zlozenie stavu dobytka v rokoch 1895-1938 a poukazuje na to, ako zmenené podmienky kraja vplyvali na ciele chovu. V tomto období doslo k zmenám plemien, vcelku sa zväcsil pocet stavu zvierat a v dôsledku zmeny krmovinovej základne sa zmenila celá struktúra chovu zvierat. Autor na základe novozískanych údajov predstavuje pasienky v Medzibodrozí, ako aj sústavu pasienkárstva v 20. storocí a napokon venuje krátku kapitolu prvému jarnému vyhánaniu zvierat a okruhu povier. VANDROVNÍ ROBOTNÍCI - FLUKTUÁCIA ROBOTNÍKOV Medzi krajmi rôznych daností, rozlicnej schopnosti zivif obyvatel'stvo je sezónne putovanie pracovnej sily z miesta na miesto, periodické vyrovnávanie nedostatku a prebytku pracovnej sily vseobecne známym etnologickym javom. Vo vzt'ahu ku Karpatskej kotline to znamená v prvom rade prepojenie obyvatel'stva centrálneho rovinatého kraja s obyvatel'mi okrajovych oblastí, ktoré prebiehalo najmä v období zbem obilia v centre kraja. To vsetko poskytovalo prílezitosf na pravidelné stretávanie sa rôznych etnickych skupín zijúcich v Karpatskej kotline, co malo v mnohych prípadoch vplyv aj na ich tradicné vzdelanie. Zemplínska zupa patrila do r. 1918 medzi zupy, z ktorych pochádzalo v hornom Uhorsku najviac vandrujúcich robotníkov. Od 18. storocia mnoho údajov dokazuje, ze l'ud horného Zemplína si v case zatiev zarobil obilie na chlieb v Zátisí a v inych oblastiach VelTcej uhorskej níziny. Z Medzibodrozia súcasne obchádzali, aie ta aj prichádzali za prácou: cirkevné a svetské velTcostatky s veFkou rozlohou si vyzadovali ruky robotníkov, ale námedznych zatcov (pracujúcich za podiel) prijali aj bohatsie sedliacke statky. V dedinách na okolí