Viga Gyula: Hármas határon (Officina Musei 4. Miskolc, 1996)
(Resume)
Bodrogu prezíva postává rusínskeho vandrujúceho zatca: v nasich dedinách prijímali robotníkov z Podkarpatskej Rusi, zo severného Zemplína, z okolia Uliu a z Halica. Popri Rusínoch mali mensiu úcasf na zatve i slovenskí a pol'skí vandrovníci. Osobitná cast' kapitoly sa zaoberá formami stohovania obilia. Vcelku sa vsak zdá, ze rozdiely medzi nástrojmi, technikou a prácou zatcov patriacich k rôznym etnickym skupinám nie sú zaprícinené samotnymi etnickym rozdielmi, ale predovsetkym krajovou rozdielnosfou, úrovnou pokroku v technike a nástrojoch, ako aj v rozdielnom stupni pomest'acenia. Zvlástna casf kapitoly pojednáva o d'alsích formách vyhl'adávania práce v pol'nohospodárstve. Znacná pritazlivosf je badatel'ná vo vinohradníckych oblastiach v case okopávania a oberacky. V 18. a 19. storocí sa vinohradníctvo sústred'ovalo predovsetkym v tokajskej vinárskej oblasti, ale vinárskych robotníkov prijali aj v Krái'ovskom Chlmci. Vyznamné boli aj vinohrady v Malej a vo VelTcej Trni. Sedliaci, zijúci na okolí horného Bodrogu zamestnávali na rôzne pol'nohospodárske práce rusínskych cel'adníkov. Pamatajú sa na nich takmer v kazdej dedine, mnohí z nich sa usadili aj v nasich dedinách. Fluktuácia robotníkov je vykázatel'ná aj mimo pol'nohospodárstva. Mad'arské a slovenské zeny vo vyhl'adávanych dedinách (za podiel) trhali, mácali a cesali konope. V rokoch budovania zelezníc, od poslednej tretiny 19. storocia drevárski robotníci tesali v znicenych lesoch na záplavovych územiach Medzibodrozia zeleznicné podvaly. Vandrovnych robotníkov prit'ahovali kamenolomy aj kamenári, ktorí im poskytovali nástroje a techniku. Hoci sa to dá pomerne fazko preukázaf, aj tak mozno konstatovaf, ze fluktuácia robotníkov ovplyvnila stav tradicného vzdelania. Dá sa to vysvetlif ako casf zlozitého etnicko-kultúrneho procesu, ako následok spojenia viacerych generacnych sústav. Túto skutocnost' vsak mozno hodnotif iba s vel'kou opatrnosfou, lebo medzi okrajovymu územiami, z ktorych dochádzali pracovné sily a medzi medzibodrozskymi dedinami bol znacny rozdiel v Charaktere a strukture materiálnej kultúry, iná bola aj úroven pomest'ovania. Inovácie oddel'ujú prílezitostne predovsetkym vyvojové stádiá, a neznamenajú kultúrne hranice. PESTOVANIE OVOCIA A OBCHODOVANIE S OVOCÍM Do ochrannych opatrení proti povodniam vodnych tokov mali veFky vyznam ovocné sady na záplavovych územiach. Popri brehoch homej Tisy a jej prítokov sa tiahli rozsiahle ovocné sady. Podl'a prác opisujúcich krajinu v 18. a 19. storocí sa vel'mi vel'a ovocia urodilo aj v oblasti Bodrogu, ale v ovocnych kultúrach a v stave ovocnych stromov rôznych usadlostí boli vel'ké rozdiely. Kym väcsina slivkovych hájov sa tiahla blízko vody, pozdl'z niekdajsích záplavovych území, ceresne a najmä hrozno sa skveli na slenecnych stránach vinohradov. Chyrne boli najmä ceresne z Plesan, z Maiého Horesu a zo Zemplína. Pred zavedením spolocného hospodárstva boli vo vlastníctve súkromnych hospodárov tzv. tisovské záhrady, charakteristické ako pozostatok záplavového hospodárstva. Nachádzali sa aj v oblasti VeTkych a Malych Trakan, Zemplénagárdu, Révleányváru, Tiszakarádu a Cigándu. Stúdia podrobne oboznamuje s pestovaním ovocia v trakanskych tisovskych záhradách, pricom sleduje vyvoj ich zúzitkovania od roku 1825 do 2. svetovej vony. Pramene z 19. storocia jednoznacne ukazujú, ze v rokoch povodní ovocné sady tisovskych záhrad doslova zachránili obyvatel'ov osád pred smrf ou hladom.
