Levéltár és helytörténet. A Komáromi Levéltáros Szakmai Nap előadásai - Komárom-Esztergom Megyei Önkormányzat Levéltára Évkönyvei 14. (Esztergom, 2005)
Tartalomjegyzék/Obsah - János Lakos: Aktuáln e otázky archívneho hodnotenia (Preklad: Valéria Fukári a Beatrix Sinková)
JÁNOŠ LAKOS Aktuálne otázky archívneho hodnotenia (Preklad: Valéria Fukári a Beatrix Sinková) Vážení kolegovia, vo svojej prednáške by som Vás oboznámiť s myšlienkami o činnosti priameho a nepriameho hodnotenia spisov, čo nepochybne patrí k jedným najzodpovednejších prác archivára. Priame a nepriame hodnotenie spisov hodno od seba odlíšiť preto, budem o tom hovoriť neskôr, lebo dnes sa stretávame stále častejšie s prípadmi, v ktorých sa nejedná o hodnotenie konkrétnych spisových materiálov. Spôsob, úroveň hodnotenia rozhoduje o tom, či sa zachová taký historický pramenný materiál, na základe ktorého budúci historici a iní bádatelia budú môcť podať pomerne verný obraz o dianiach, udalostiach a najrozličnejších pomeroch dávnych čias. Polhodinový časový úsek, ktorý mám k dispozícii neumožňuje dôkladnejšie sa venovať najdôležitejším otázkam. Atak budem hovoriť stručne, takmer len na úrovni naznačenia problému. Predovšetkým by som chcel upozorniť na to, že v maďarskom jazykovom úzuse archivárov ešte aj dnes dominuje výraz „vyraďovanie" a nie výraz „hodnotenie". Hoci vyraďovanie je len konečnou, veľmi jednoduchou fázou nanajvýš ťažkého, namáhavého pracovného procesu. Omnoho podstatnejšou súčasťou pracovného procesu je to, keď priamo alebo nepriamo na jeden druh spisového materiálu vypracujeme rôzne kritéria, registratúrne plány pomocou vedeckých metód, na základe ktorých môžeme spisový materiál skúmať z dvoch aspektov, a síce: ktoré jeho časti treba zachovať pre budúcnosť, napríklad pre ciele historického bádania a ktoré jeho časti môžeme zničiť (vyradiť), nakoľko sú pre budúce pokolenia bezcenné. Vypracovanie kritérií a vykonanie činností skúmania spisov z dvojakého hľadiska nazývame hodnotením, a činnosť pri ktorej spisy nepovažujeme za hodné na trvalé uchovávanie nazývame zničením alebo vyradením. Prečo je vôbec potrebné hodnotenie a vyraďovanie? - mohla by znieť naša otázka. Odpoveď je veľmi jednoduchá: „produkcia spisov" rôznych organizácií a inštitúcií bola už v priebehu 19. storočia taká rozsiahla, že o myšlienke zachovania všetkého vyuprodukovaného spisového materiálu sa nemohlo ani uvažovať. Obzvlášť je tomu tak v súčasnosti, hoci laici by mohli uviesť (a často aj uvádzajú !), že kópie spisov v papierovej podobe na mikrofilmoch a najmä v digitálnej podobe, vzhľadom na ich nízke priestorové nároky, by mohli uchovávať spisy bez vyraďovania a pôvodné spisy by mohli byť zničené.
