Levéltár és helytörténet. A Komáromi Levéltáros Szakmai Nap előadásai - Komárom-Esztergom Megyei Önkormányzat Levéltára Évkönyvei 14. (Esztergom, 2005)
Tartalomjegyzék/Obsah - János Lakos: Aktuáln e otázky archívneho hodnotenia (Preklad: Valéria Fukári a Beatrix Sinková)
Bez ohľadu na obrovské náklady, ktoré by to vyžadovalo, oponuje proti tejto vzletnej predstave predovšetkým základná archívna etická zásada. Podľa tejto zásady sa spisy majú zachovať v pôvodnej podobe a na takom nosiči v akej podobe a na akom nosiči vznikli. (Samozrejme to nevylučuje, ba práve naopak, vyžaduje vyhotovenie bezpečnostných kópií a kópii, ktoré šetria stav materiálu čo najširšom meradle.) Dalo by sa proti tomu namietať v prípade elektronických spisov, kde ani etická zásada by nemohla zabrániť tomu, aby boli zachované v plnom rozsahu. Existuje však aj ďalšia prekážka, azda najvážnejšia! Čo by si počal budúci bádateľ s obrovským množstvom informácií zo spisov, ktoré nie je možné usporiadať, sú neprehľadné a nieje možné rozlíšiť podstatnú informáciu od nepodstatnej. Na základe našich súčasných poznatkov môžeme vyhlásiť, že archívne hodnotenie a vyraďovanie bude aj v budúcnosti problém, ktorý nebude možné obísť. V ďalšom sa budem venovať trom dôležitým okruhom otázok: 1. Akú úlohu zohrávajú archívy vo výbere spisov, ktoré sa majú zachovať? Zďaleka nebolo vždy všeobecne prijatou požiadavkou, že archívy majú rozhodujúcu úlohu v procese hodnotenia. Anglická archivárka Hilary Jenkinson napríklad v roku 1922 sformulovala stanovisko, ktoré vonkoncom nemožno nazvať extrémnym. Podľa nej archivári a historici - pre ich jednostrannosť a zaujatosť nie sú vhodní na vykonanie selekcie, preto táto činnosť môže byť len úlohou inštitúcií pôvodcov spisov. Vo Veľkej Británii jeden čas toto jednoznačné stanovisko významne ovplyvnilo vzťah archivárov k hodnoteniu. Naproti tomu nemeckí archivári od začiatku 19. storočia zastávali názor, že archívy majú mať rozhodujúcu úlohu v selektovaní tých spisov, ktoré sa dostali do archívu. V Maďarsku na prelome 19-20. storočia sa stal tento názor prevládajúcim, hoci sa v praxi mohol presadiť len v menšej miere. (Jednotlivé ministerstvá a zákonodarné orgány preto svoje plány na vyraďovanie spisov už začiatkom 20. storočia zasielali na posúdenie Krajinskému archívu). Môžeme toľko konštatovať, že v posledných desaťročiach sa stali archívy vo všeobecnosti aktívnymi účastníkmi rozhodovania pri hodnotení spisov archívnej hodnoty. Nemajú však výlučnú právomoc, nakoľko vo väčšine krajín majú zákonodarné, vládne a verejnosprávne orgány vo vlastnej právomoci preradenie spisov do archívu. Tak napríklad v našej krajine je zákonom predpísaná povinnosť, že sa originály zákonov, písomnosti rozhodujúceho charakteru Štátneho privatizačného fondu, a. s. a volebných zápisníc sa majú povinne odovzdať do archívnej úschovy. Odhliadnuc od tejto povinnosti orgánov a organizácií archivári určujú v ich registratúrnych plánoch okruh tých vecných skupín záznamov, ktoré majú archívnu hodnotu.
