Levéltár és helytörténet. A Komáromi Levéltáros Szakmai Nap előadásai - Komárom-Esztergom Megyei Önkormányzat Levéltára Évkönyvei 14. (Esztergom, 2005)
Tartalomjegyzék/Obsah - Gyula Csics: Bansk é nešťastia v uhoľnej panve Taty (Preklad: Alžbeta Bitterová)
doposiaľ k najväčšiemu návalu vody v Tatabányi v objeme 60 m 3 . V dôsledku tejto udalosti sa vedenie vzdalo banského závodu. Najväčším zdrojom nebezpečenstva uhoľnej panvy Taty popri vode bolo nebezpečenstvo úniku a výbuchu plynu. V období vzniku uhoľných ložísk sa tvorí značné množstvo metánu, zvaný aj močiarny plyn, ktorý nezaniká ani počas miliónov rokov, ale zostáva uzatvorený v dutinách - pod pomerne veľkým tlakom - vo vnútri uhoľných ložísk. Ak sa uvoľní počas banských úkonov v podobe ako horľavý a na dýchanie nevhodný plyn, už sám osebe je veľkým nebezpečenstvom. V prípade, že sa vytvorí zmes zmiešaný so vzduchom, v pomere 5-14 %, premení sa na banský plyn s ničivou silou a stačí nepatrná iskrička k tomu, aby vznikol výbuch hrozivej sily. Uhoľné bane panvy Taty sa považujú vo väčšej časti za nebezpečné, čo sa týka výbuchu plynu atómu zodpovedajú aj prísne opatrenia na regulovanie spôsobu ochrany. Signály, upozorňujúce na nebezpečenstvo výbuchu plynu sa objavovali už v prvých rokoch. Vo februári 1897 bolo dokončené murovanie nákladišťa v šikmej šachte č. L, dosahujúcej vrstvu uhlia, a v rýchlom tempe sa pokračovalo na prácach hlavných rozvozov a hlavných vetracích štôlní. Prítomnosť metánu pozorovali už v počiatočnej fáze prípravy porubov, ale nepripisovali jeho prítomnosti väčší význam, pretože priaznivé vetranie ho natoľko zriedilo, že sa nemohol dostať do stavu, schopného výbuchu. Bol to začiatok šichty, v pondelok v marci 1897, keď sa blížilo nahromadené množstvo metánu na konci vyfáranej štôlne k nebezpečnému zloženiu, no jeho spálenie sa uskutočnilo menším výbuchom - lepšie povedané menším vzblknutím. Hlavný minár, Scheidhauer, ktorý vykonával zapálenie, utrpel pomerne vážne popáleniny na tvári a rukách. Toto sa pravdepodobne stalo preto, lebo na úsekoch štôlne, smerujúcich nahor, sa zhromaždil metán, ktorý je ľahší ako vzduch. Takto nahromadený metán zapálil otvoreným ohňom lampy dozorujúci personál, podľa starého baníckeho zvyku, týmto spôsobom teda spálili nadbytočný metán. Dovtedy, kým koncentrácia metánu je nízka, tento postup - mimochodom nebezpečný - nespôsobuje problém, ale tento prípad bol výstražným znamením, že aj v Tatabányi treba vážne rátať s nebezpečenstvom výbuchu banského plynu. Vtedajší riaditeľ, Vince Ranzinger, preto vycestoval do Ostravy na Morave (Česká republika), kde študoval tam aplikované ochranné opatrenia v tých baniach, v ktorých hrozilo nebezpečenstvo výbuchu banského plynu. On bol prvý, ktorý zaviedol namiesto banských lámp s otvoreným plameňom lampy s uzatvoreným plameňom, tzv. bezpečnostné lampy Wolff, ktoré mimochodom používali až do roku 1924, teda až do zavedenia elektrických lámp. Po zistení prítomnosti banského plynu, žiaľ, čoskoro nastal aj prvý výbuch, ktorý si vyžiadal viacero obetí. Nehoda sa stala 8. apríla 1899 v šachte č. II. pri prácach na porubu štôlne. V dôsledku výbuchu prišlo o život šesť ľudí, štyroch zasypali kamene, dvaja sa udusili v plynoch, vzniknutých po výbuchu. Po nehode zakázali používať na odstrely doterajší dynamit a namiesto neho nariadili
