Evangélikus Naptár, 1993
ÉVFORDULÓK,EMLÉKEZÉSEK - F. Cselovszky: Spomienka na Jána Kollára
V Jene sa zaľúbil do mladuškej Frederiky Schmidtovej, dcéry evanjelického farára z Lobedy, neďaleko Jeny. Otec Frederiky bol chorý, Kollár ho zastupoval a tak sa medzi mladými ľuďmi zrodila veľká láska. Po smrti Frederikinho otca si ho choceli vyvoliť za farára, ale on ich ponuku odmietol s tým, že jeho poslaním je pracovať pre vlastný’ národ. Len po matkinej smrti uzavreli manželstvo vo Weimare dňa 22. 9. 1835. Mali jedinú dcéru Ľudmilu. Po štúdiách vr. 1819 prišiel za kaplána do Pešti, ku slabému a chorľavému farárovi Jánovi Molnárovi. Tu napísal mnoho vrúcnych náboženských piesní, kázní, prednášok. Vo svojej kazateľskej činnosti sa prejavil ako národný buditeľ. Bránil v nich ľudskú dôstojnosť svojho národa, šíril myšlienku humanity a náboženskej tolerancie pre občanov rozličných konfesií. Vtedy veľa Slovákov bolo v Pešti, ktorí prichádzali, aby sa zúčastnili na budovateľskom diele tohoto veľmesta. Kollár sa usiloval v centre maďarskej krajiny utvoriť samostatný slovenský evanjelický cirkevný zbor a postaviť ho na základy, na ktorých by sa potom ďalej rozvíjal. Táto vec sa mu podarila, keď v roku 1833 dostal o tom cisárske rozhodnutie. Jeho najväčším dielom je lyricko-epická básnická skladba „Slávy dcéra“. Preslávila ho, a patrí do zlatej klenotnice slovenskej literatúry. Celé Slovanstvo pokladal za jeden mohutný národ, rozvetvený do viacerých častí. Jednotlivé vetvy tvoria spolu jeden obrovský strom slovanskej rodiny. Bolelo ho, že „národ slovanský“ je roztrieštený a nemá spoločnú vlasť. Pre Kollára vlasť sa nekryje s územín, v ktorom bývame, ale uvedomenie si vzťahu k vlasti. Preto vyhlasuje: „Pravou vlast jen v srdci nosíme”. Vyslovil myšlienku spoločnej „obce“ slovanských národov: „Oudy mnohé, hlavu jednu méjte“. „Oudy“ prestavujú jednotlivé slovanské národy a „hlava jedna“ znamená ruský národ. Vtedy jedine ruský národ mal svoju vlastnú domovinu a samostatný štát. V tejto veľkej ríši videl pre malé slovanské národy záštitu. Bol autorom aj niekoľkých revolučných básní, z ktorých najvýraznejšou bola báseň „Vlastenec“. Hlásal slovanské povedomie, prebúdzal slovanské národy a viedol ich k túžbe po slobode a spolupatričnosti. Kollárov panslavizmus nebol nacionálnym šovinizmom, lebo nehlásal nenávisť k neslovanským národom, ale bola to idea obranná, ktorá čelila vtedajšiemu pangermanizmu, ktoré pripravil o slobodu mnohé slovanské kmene. V záujme slobody žiadal rovnaké práva pre všetkých. Dôraznil, že len vtedy môže byť pokoj a spravodlivosť, keď každý národ bude môcť slobodne dýchať. Kollárova humanita ostáva trvalé aktuálna. Pri jubilejnej spomienke nesmieme zabudnúť o tom, že tento národný buditeľ, vlastenec — aspoň za jeden školský rok — bol vychovávateľom Alexandera Petrovi- ča, Petófiho. Kollár ho konfirmoval. V roku 1849 Kollára povolali na univerzitu do Viedne, kde pôsobil ako profesor slovenskej archeológie. Zomrel 24. januára 1852 vo Viedni. V roku 1904 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Prahy a tam uložené na Olšanskom cintoríne. Jeho hrob zdobí nápis: „Živ jsa, cely národ v srdci nosil; zemŕev, žije v srdci národa celého“. Svoje spisy písal po česky a preto jeho literárne dielo patrí aj českej literatúre. Ale jeho pôsobenia pripomína si aj slovenský evanjelický cirkevný zbor v Pešti na Rákó- cziho ulici, ktorý je pokračovaním niekdajšieho Kollárom zorganizovaného cirkevného zboru. Počtom už pomerne malý, ale z Božej milosti trvá, žije a pravidelne sa zhromažďuje k službám Božím do svojej modlitebne. F. Cselovszky 52
