Evangélikus Élet, 2013. január-június (78. évfolyam, 1-26. szám)
2013-03-31 / 13. szám
Evangélikus Élet SZLOVÁK OLDAL 2013. március 31. *■ 5 Jezis hovorí: „Bol som mrtvy, a hl’a, som zivy naveky vekov a mám klúce smrti a podsvetia.“ (Zjavenie 1,18) 1. slávnosí veíkonocná Lukás 24,1-12 Kristus Pán vstal z mftvych. Nie je ráno ako ráno.Do dejín sa zapísali mnohé rána, ked’sa udialo nieco zvlástne. No na tie rána si uz íudia nepamátajú. Existuje vsak ráno, ktoré sa zapísalo hlboko do dejín l'udstva. Veíkonocné ráno. Toto ráno - skrze vzkrieseného Bozieho Syna, Jezisa Krista, prinása íudom novú nádej. Ako prvé sa o tejto nádeji dozvedeli zeny-Mária Magdaléna, Johana, Mária Jakubova i ostatné, ktoré boli s nimi aj pri hrobe a nasli ho prázdny. Boli v rozpakoch, lebo nikdy nie podobné nezazili. Do tejto neistej situácie zasahajú dvaja muzi vziarivom rúchu so slovami pripomenutia a uistenia. Zeny sa vrátili spät k uceníkom a rozprávali, co zazili. Aká bola ich reakcia? Neuverili. Ba jeden aj uveril, ale tak na polovicu, lebo utekal k hrobu, aby sa na vlastné oci presvedcil, ci je to naozaj pravda, ale este stále nemohol uverit' tomu, co sa stalo. Akoby aj Peter zabudol na to, co Pán Jezis povedal. Ako je to s nami? Veríme, ze Pán Jezis vstal z mftvych a zije? Táto otázka je veími dölezitá a musí si ju zodpovedaf kazdy sám za seba. Ja verím, ze Pán Jezis vstal z mftvych, ze zije a vsetci Jeho verni nasledovníci vstanú z mftvych tak, ako vstal On a ráz budú zif s Ním v kráíovstve Bozom. Amen. ■ Mgr. Milan Krivda biskup ZD ECAV na Slovensku „Preto, ako ste prijali Krista Jezisa, Pána, v Nom zite, zakorenení a budovani v Nom i upevneni vierou, ako ste boli vyucovaní, a rozhojnujte sa v dobroreceni.“ (Kol. 2,6-7) 2. slávnosí veíkonocná Lukás 24,13-35 Vsetci o tom hovorili. Bola to senzácia. Jezis vraj vstal z mftvych! Kleofás a jeho druh o torn tiez poculi. Vzdy ma fascinovalo, preco tito dvaja nezostali v Jeruzaleme. Lebo ak bola pravda, co svedeili zeny a niektori uceníci, potom neexistovalo nie, co by bolo dőlezitjsie, ako si overif túto informáciu! Jezisova smrf bola pre nich (a mnohych inych) sklamanim, ale iba preto, ze ich ocakávania boli iné. Hovorili o Nom ako o osloboditel’ovi národa, prorokovi, cloveku vel'kych skutkov. Az neskor v Nom spoznali svojho Spasitel’a a Pána. Pán Jezis im vytykal nerozumnosf a lenivosf vo viere. Aj v tychto dnoch vsetci o tom hovoria. Ako to bude o pár dní, tyzdhov? Nezvifazi nerozumnosf a lenivosf viery v Pismo? Si ochotny, ochotná vynalozif úsilie na to, aby tvoja viera nebola postavaná „na vode“, ale aby mala pevny základ? Kazdá senzácia vraj trvá tri dni. Táto trvá uz 2000 rokov. Niektorí prechádzajú popri nej nevsímavo, inych zaujme, venujú jej cas pozornosf pocas sviatkov, ale idú d’alej svojou cestou a inym horí pre hu srdee. Odpoved’ na otázku, ktorá sa natíska, nechám na kazdého z vás. ■ Elena Bruncková Kristove rany Cesta k vzkrieseniu Známy spisovateí Oscar Wilde v rozprávke o sebeckom obrovi opisuje jednu nádhernú záhradu plnú vöni, kvetov, broskyn avtácikov, kam sa kazdy den chodili deti pri ceste zo skoly hraf. Záhrada patrila obrovi, ktory sa na sedem rokov vybral na návstevu k priatelbvi íudozrútovi. Ked’sa po rokoch vrátil a uvidel, ako sa v jeho záhrade hrajú deti,veími sa nahneval azacal na nich kricaf, pretoze bol veími sebecky. Okolo záhrady dal postavif vysoky múr s nápisom: „Vstup do hrozbou trestu zakázany!“ V tej chvíli do obrovskej záhrady vkrocila zima,sneh a mráz- vtákom sa nechcelo spievaf a kvety zabudli rásf. Toho sebeckého a egocentrického obra kazdy z nás döverne pozná, pretoze ho vsetci nosíme hlboko vo svojom vnútri. Uzatvárame sa sami do seba, Boha i íudí si drzíme „od tela", budujeme okolo seba vysokánske múry a na srdei nosíme vystraznú tabuíu s nápisom: „Zákaz vstupu!“ Chceme, aby záhrada násho zivota patrila iba nám a nechceme sa o svoj vnútorny priestor s nikym delit’. Sneh a mráz s radost’ou padajú na nasu dusu a pomaly sa z nej vytráca zivot. Tak ako obor cakáme na príchod jari, ale tá na nasu záhradu zabudla. Ráz obor zbadal, ako sa cez malii dieru v miire do jeho záhrady opäf zakrádali deti, vyliezali na stromy a tie zacali pod dotykom ich rúcok rozkvitaf. Iba jeden ström zostal zamrznuty, pretoze chlapcek, ktory pod ním stál, bol prílis maly a nevládal nah vyliezf. Ked' obor videl ako chlapec place, premohla ho fútosf a uvedomil si svoje sebectvo. Chlapcekovi pomohol vyliezf na strom, ten ho od radosti objal a pobozkal. V tej chvíli sa obor rozhodol, ze zbúra múr, ktory obkolesoval záhradu a odvtedy sa deti chodili kazdy den s obrom hraf. Ak dokázeme zvít’azif nad svojím sebectvom a egoizmom, ak zbúrame múry, ktoré sme si okolo seba postavili, vtedy sa aj do násho zivota vráti jár. Láska je cestou k vzkrieseniu a obnove zivota. Ak sa dokázeme otvorif vdövere Bohu a íudom, vtedy znovu ozijeme a záhrada násho vnútra sa naplní svetlom, slnkom, spevom, radosíou... Uz iba jedna vec obra trápila-ten maly chlapcek, ktory ho pobozkal a objal, sa viac neukázal. Obrovi to bolo íúto, pretoze práve jeho si najviac zamiloval. Ako roky plynuli.obor ostarel azoslabol. Ak prisla zima, uz sa nehneval, pretoze vedel, to iba jár spí a kvety odpocívajú. Jedného zimného rána sa pozrel z obioka a s úzasom zistil, ze ze v jednom kúte záhrady bol strom obsypany rozkosnymi kvetmi a pod ním stál chlapcek, ktorého si tak obíúbil. Uhánal k nemű, ale v tóm mu tvár ocervenela od hnevu, lebo na dlaniach tych detskych rúcok boli stopy po dvoch klincoch, boli aj na nőzkach. „Kto sa ti opovázil ublízit’?- krical obor - Povedz mi to, a ja chytím svoj veíky mec a zabijem ho!" „Nie, nie!“ - odpovedalo diet’a. „Ved’sú to rany po láske.“ - „Kto si?"- zasepkal obor a zmocnila sa ho podivná, posvatná bázen, takze pred diefatkom pokl’akol. A diefa sa na obra usmialo a povedalo mu: „Ráz si sa mi dovolil hraf v tvojej záhrade. Dnes pőjdes so mnou do mojej záhrady, ktorá sa volá raj." A ked v to popoludnie vbehli deti do záhrady, nasli obra mítveho lezaf pod stromom a cely bol obsypany bielymi kvietkami. Kristus bol zraneny láskou k nám, sebeckym íudom. Vd’aka jeho ranám sa nám dostalo uzdravenia. Stopy po klincoch na jeho rukách a nohách sú cestou k obnove a vzkrieseniu. ■ - EMI -Radostny pöstny odkaz mala konferencia, usporiadaná 02-03. marca v Budapesti, s názvom: „Evanjelium a rőzne zapojenia v historii" - kde sa odzneli prednásky o tóm, ze my kresíania ako sa mámé zaoberaf s otázkou holokausta. V nedeíu po dokumentárnom filme potomkovia zabityeh Hebrejov rozprávali o svojich ranách. Potom potomkovia tych Nemcov-ktorí pracovali v Auschwitze-placúc si prosili odpustenie a dali im kvety, objímali a pobozkali ich... Prajeme Vám pozehnané, milostiplné, radostné vel’konocné sviatky! Vincent Blazko Veíkonocné vyznanie Uz pominul sa pőst a cierne satky matiek zbeleli vefkonocnou nádejou. Dozneli litánie had tichym hrobom Pána. A verné Márie s nardovou mast’ou viery krácajú hmlistym oparom rána. Tam v srdciach blikot nádeje ich modlitbami hreje. A Rabi ticho caká za olivovym stromom zivota. Tam sa s Ním stretávame a On sa s nami privíta s cerstvou ratolesíou pokoja. Aj osloví nás po mene ako vyznavacov nádeje. A pozyva nás do Galileje, kde sa s Ním zivym stretneme. Ja kíakám s Tomásom pod zriedla Jeho rán a v slzách vyznávam: Mőj Boh a Pán!
