Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)

Štúdie

V dvojitom zovretí 103

čovou postavou tohto centrálne živeného antisemitizmu bol Vavro Šrobár, ktorý už na prelome storočia označil Židov za úhlavných nepriateľov slovenského ľudu. Po zmene štátu sa ako splnomocnený minister pre Slovensko snažil spojiť otázku budovania novej štátnej moci s riešením židovskej otázky, čo preňho znamenalo predovšetkým zatlačenie židovského vplyvu v hospodárstve.

Protižidovské postoje dobovej slovenskej verejnej mienky boli motivované najmä tým, že na zväčša maďarsky hovoriacich hornozemských Židov pozerali ako na nositeľov maďarizačných snáh maďarského štátu v období dualizmu. Sám Vavro Šrobár sa neraz vyjadril v tom zmysle, že Židia sú rovnako nelojálni voči československému štátu ako Maďari, a pokiaľ ide o násilnosti proti nim v čase zmeny štátu, môžu za ne oni sami, lebo boli vysluhovačmi maďarizácie. Tento postoj možno považovať za typický nielen v politike, ale aj v rovine verejného a vedeckého života. Dokumentujú to i slová Antona Štefánka, považovaného za zakladateľa slovenskej sociológie: „Židia boli odjakživa cudzotvarom v našej oblasti. Žili medzi nami ako cudzinci, odlišní jazykovo, nábožensky, hospodársky, zvykovo. Spoločensky využívali v plnej miere výhody, ktoré im plynuli zo spoločenskej protekcie vládnucej rasy maďarskej (...) Historickým faktem je, že naše mesta se tak rýchle pomaďaršťovali proto, že v Židovstvu získali Maďari sociálního činitele, který jazykové, hospodársky i kultúrné vykonával houževnatou a tichou odnárodňovací práci v náš neprospéch9 10 11.” Ako však Éva Kovács správne konštatuje, napriek tomu, že vedúcim českým a slovenským politikom nebol antisemitizmus cudzí, ani v ich vlastnom, ani v ich straníckom programe sa neprejavoval11. To vytvorilo priaznivé podmienky na to, aby Židia žijúci na území Slovenska, hoci zmenu štátu spočiatku prijímali s nevôľou, pod vplyvom demokratického politického ovzdušia a voči nim prejavovaných gest zo strany vedúcich štátnikov (najmä Masaryka) rýchlo akceptovali novú štátoprávnu situáciu.

V tomto procese hralo nemalú rolu i to, že oficiálna československá politika od samého začiatku podporovala a potom aj zákonom uznala židovstvo ako národnosť. Hoci tento krok mnohí pripisujú presvedčeniu prezidenta Masaryka o tom, že Židia predstavujú komunitu s vlastnými a s nikým iným nezameniteľnými charakteristickými znakmi, zavedenie kategórie židovskej národnosti bolo motivované viac-menej otvoreným zámerom znížiť štatistický počet Nemcov a Maďarov.

Hoci kalkulácia československej politiky sa osvedčila, židovská komunita neprijala túto možnosť bez výhrad, pretože ortodoxné obce tvoriace 70 % slovenského židovstva odmietali chápať židovstvo ako národ v modernom zmysle. Preto asi len približne polovica využila ponúknutú možnosť a hlásila sa pri dobových sčítaniach ľudu k židovskej národnosti, zvyšok bol registrovaný ako Čechoslovák, Nemec, Maďar atď.12

9 Hradská, Katarína: Židovská komunita počas prvej ČSR. Vzťah slovenskej majoritnej spoločnosti voči židovskej menšine. Česko-Slovenská Historická Ročenka, 2001, 52-53.

10 Z knihy Antona Štefánka Základy sociografie Slovenska, ktorá vyšla v roku 1945, cituje Mlynárik, Ján: Dejiny židú na Slovensku. Praha, Academia, 2005, 71.

11 Kovács, Éva: Felemás asszimiláció. A kassai zsidóság a két világháború között (1918-1938) Somorja, Fórum Kisebbségkutató Intézet, 2004,18.

12 Pri sčítaní ľudu roku 1930 z osôb, ktoré sa hlásili k izraelitskému náboženskému vyznaniu, 53% sa hlásilo k židovskej, 32% k československej národnosti. Sčítání lidu v republice Československé ze dne 1. prosince 1930. Dil I. Praha, SÚS, 1934,106.