Simon Attila et al.: Revolúcia v susedstve. Maďaraská revolúcia v roku 1956 a Slovensko (Somorja-Pozsony, 2017)
II. Slavomír Michálek: Limity bipolárneho sveta v polovici 50. rokov 20. storočia
II. Limity bipolárneho sveta v polovici 50. rokov 20. storočia 31 zraniteľné prekvapivým nukleárnym úderom raketami zo sovietskeho územia. Od čias tejto transformácie nukleárnej rovnováhy dospeli európski partneri USA k dvom záverom, ktoré vytvorili silný tlak na atlantické spojenectvo a partnerstvo. Prvým bol rast podozrenia, že v skutočnej kríze by mohli USA odmietnuť obetovať americké mestá kvôli obrane západnej Európy proti konvenčnému sovietskemu útoku. Druhým záverom bolo, že ak by boli USA zamestnané obranou na vlastnom území v prípade sovietsko-amerického nukleárneho konfliktu, mohli by štáty západnej Európy vystaviť vlastné obyvateľstvo hrozbe totálneho nukleárneho zničenia. V tom čase husto osídlená západoeurópska oblasť, kde boli umiestnené americké nukleárne zbrane a bombardéry, sa mohla stať automaticky cieľom prekvapivého útoku z Moskvy a to vyprovokovalo v západnom bloku vlnu občianskeho nesúhlasu. Rástli hlasy tých, ktorí volali po odstránení amerických a sovietskych nukleárnych zbraní z kontinentu, pretože veľmocenská konfrontácia mohla prepuknúť do nukleárneho holokaustu. Skeptici spoľahlivosti amerického „nukleárneho dáždnika“ vlastne urýchlili to, že prví muži Západu začali hlasnejšie presadzovať väčšiu snahu európskej samoobrany a nezávislosti od dobrej vôle či ochoty USA. Rozpory v západnej aliancii po vypuknutí Suezskej krízy a po vypustení Sputnika do vesmíru dodali vtedajšiemu vedeniu v Kremli značnú dávku odvahy, aby otestovalo odhodlanie USA a ich partnerov, ako sa zachovajú v ich najzraniteľnejšom bode. Tým bodom bol západný Berlín, ktorý zostal pre ZSSR a jeho stredoeurópske satelity dráždidlom. Vojensky bol zaisťovaný iba nepočetnou americko-britsko-francúzskou posádkou. Bývalé hlavné mesto Hitlerovej ríše sa stalo v novembri 1958 opätovne predmetom východo-západného napätia, keď Chruščov požiadal Západ o totálnu evakuáciu všetkých štyroch okupačných síl do šiestich mesiacov. Ak by sa tak nestalo, plánoval jednostranne pričleniť celé mesto k východnému Nemecku. Keďže neexistovala žiadna dohoda medzi západnými spojencami a ZSSR o tom, ako má vyzerať administratíva v meste po ich simultánnom odchode, akceptovanie sovietskeho ultimáta mohlo izolovať západnú enklávu od jej ochrancov, čo mohlo nepochybne viesť k jej pohlteniu Východom. Na znovuotvorenie „berlínskej otázky“ Kremľom, ktorá driemala celé desaťročie v neplodnej blokáde od rokov 1948 - 1949, reagoval vášnivo kancelár západnej federálnej republiky Konrad Adenauer, ktorý verejne privítal prítomnosť amerických pozemných síl a nukleárnych zbraní v západnom Nemecku. To vyvolalo v Moskve náležitý poplach. Treba dodať, že americko-nemecké vojenské partnerstvo malo pre ZSSR, samozrejme popri dimenzii ekonomického „západonemeckého zázraku“, negatívne účinky. Perspektíva oveľa vyššej životnej úrovne v západnej federálnej časti Nemecka vyvolala to, že za celé desaťročie tam ušlo z NDR vyše dva a pol milióna východných Nemcov.16 Táto migrácia, najmä vysokokvalifikovaných ľudí, ohrozovala 16 TAUBMAN, William. Chruščov. Človek a jeho doba. Praha : BB Art, 2005, s. 501.
