Petőcz Kálmán (szerk.): Národný populizmus na Slovensku a slovensko - maďarské vzťtahy 2006-2009 (Somorja, 2009)

Peter Učen: ako pristupovat k národnému populizmu

Ako pristupovať k národnému populizmu

ako aj medzi nástupnícke strany komunistov. Prikláňame sa k názoru, že napriek značnej ideologickej kontinuite s juhoslovanskými komunistami patrí SPS patrí do spolku národných populistov ako hraničný prípad.

10 Iný pohľad vníma národný populizmus ako stratégiu budovania politického národa, ktorá k ctnicko-kultúmym kritériám príslušnosti k národu pridáva kritériá založené na postojoch ku krivdám a sociálnym dopadom prechodu na nový režim a z nich vyplývajúcich pocitov sociálneho vykorenenia a krízy identít.

11 Najčistejšou antiestablišmentovou stranou zo všetkých spomenutých bolo bulharské NDSV. Zatiaľ čo SMER, SOP a najmä DP mali istý nádych, RP a predovšetkým JL sa profilovali ako stredopravé strany. Avšak apel, ktorý rezonoval medzi ich voličstvom a ktorý im zabezpečil volebnú podporu, bol založený na kritike cstablišmentu.

12 Životnosť tohto čistého antiestablišmentového štádia bola zvyčajne krátka a strany sa často transformovali tým, že si osvojili tradičnejší ideologický profil. UČEŇ (2007a) popisuje transformáciu týchto strán.

13 Treba dodať, že aby bol náš prehľad ‘transformačného populizmu’ kompletný, museli by sme do neho zahrnúť aj oneskorené objavenie sa populistickcj radikálnej pravice v Bulharsku (strana Ataka) a druhú generáciu antiestablišmentovej kritiky, ktorú v tej istej krajine stelesňuje Bojko Borisov a jeho strana Občania za európsky rozvoj Bulharska (GERB).

14 Tieto ambície sa dali jednoznačne sledovať na stránkach denníkov Slovenská Republika a Nový Deň či týždenníka Extra.

15 Alebo ešte inak: „Spomedzi všetkých strán reprezentujúcich etnických Slovákov najmä Mcčiarovo HZDS poháňalo integráciu rôznych nacionalizmov do jediného, stále lepšie artikulovaného odkazu. Z pozície, že Slovensku hroz! viacnásobné národné nebezpečenstvo, sa vodcovia HZDS postupne presunuli na pozície, že nepriatelia novej štátnosti sú v skutočnosti jedni a tí istí, pretože opoziční lídri - čiže Slováci bez silného národného cítenia - sa spriahli s politickými predstaviteľmi menšinových Madarov a zástupcami NATO, EU a nadnárodných korporácií, aby spoločne eliminovali samostatnosť Slovenska“ (Deegan-Krause, 2004, 691).

16 Táto politizácia nemala za cieľ prilákať nových voličov. Napokon, volebné preferencie na základe nacionalizmu sa po roku 1994 príliš nemenili - tí, ktorí nacionalistami neboli, sa už nimi nemohli stať, a tí, ktori nimi už boli, nimi pravdepodobne aj zostali. Avšak politizácia tejto témy bola schopná ovplyvniť rozhodovanie voličov o tom, ktorý druh nacionalistickej nálady by mal byť v dalšom období ‘kultivovaný’ vládnymi stranami.

17 „Mnohé nacionalistické hnutia využívajú emancipačný diškurz, ktorý má národu (stotožňovanému so ‘skutočným’ ľudom) pomôcť oslobodiť sa spod zahraničnej dominancic (napríklad vo forme západných inštitúcií) a vymaniť sa z útlaku domácej politickej elity. V týchto diškurzoch sa často objavujú argumenty v prospech zvýšenia suverenity ľudu prostredníctvom udelenia absolútnej priority národu, teda ľudu ako nedeliteľnému organickému celku, a vyjadreniu jeho vôle“ (Blokker 2005, 377).

18 Sme náchylní súhlasiť s Deeganom-Krausem, ktorý tvrdí, že podstatou autoritárstva HZDS bol pokus oslabiť mechanizmy horizontálnej zodpovednosti v záujme eliminácie obmedzení, ktoré tieto mechanizmy predstavovali pre ďalšie šírenie národno-populistickej agendy.

19 Snyder ponúka dalšic vysvetlenie vzájomného vzťahu medzi autoritárstvom a nacionalizmom (Snyder 2000, 332, citovaný Heamom 2006, 134): “Demokratizácia plodí nacionalizmus, ak mocenské skupiny vo vnútri národa potrebujú nasmerovať energiu ľudu na ciele ako vojna či ekonomický rozvoj a súčasne sa chcú vyhnúť odovzdaniu skutočnej politickej moci v prospech priemerného občana. Pre túto elitu predstavuje nacionalizmus príhodnú doktrínu ospravedlňujúcu oklieštené formy demokracie, v ktorých elita vládne

37