Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Attila Simon: "Malenkij robot" a plány o československom národnom štáte
72 Attila Simon Deportácie slovenských Maďarov a ich život v lágroch sa nelíšil od toho, čo prežili iné obete odsúdené na „malenkij robot“. Potom ako deportovaných nasadili do vlakov (či už v Sambore, v meste Sánok alebo na inom mieste), nasledovala 2-3 týždne trvajúca cesta do niektorého z lágrov na Doneckej panve. Najviac ľudí zomrelo už počas deportácií, kedy boli odvlečené osoby natlačené do dobytčích vagónov, zbavení možnosti na osobnú hygienu a podvyživení; zároveň aj počas prvých týždňov strávených v lágroch (vtedy už hlavne dôsledkom epidémií). Komu sa podarilo prežiť prvé týždne, na toho čakal v lepšom prípade niekolkomesačný život strávený v lágroch, v horšom prípade viacročný nútený pobyt v pracovnom tábore so všetkým, čo k tomu patrí: veľmi ťažké a náročné pracovné podmienky, preplnené a nehygienické baraky, takmer nepožívateľná a sotva výživná strava atď. Špecifikum v osude slovenských Maďarov deportovaných na „malenkij robot“ nájdeme predovšetkým v spôsobe, akým vlastný štát, Československo, prihliadalo na svojich občanov. Tento vzťah bol zjavne dôsledkom tých československých plánov týkajúcich sa vybudovania národného štátu, ktorých konečnou formou mal byť Československý štát zbavený maďarských a nemeckých občanov. Tento plán sa začal realizovať už v posledných týždňoch vojny, a medzi rokmi 1945 - 1948 pokračoval výmenou obyvateľstva, deportáciou Maďarov do Česka, reslovakizáciou a inými donucovacími prostriedkami. Tým pádom, i keď deportácie slovenských Maďarov na „malenkij robot“ boli sovietskou iniciatívou a akciou, môžeme právom tvrdiť, že masové odvlečenie slovenských Maďarov neslúžilo len na mobilizáciu pracovnej sily, ale aj na etnické preformovanie tejto oblasti. Ak by si aj jednotky vykonávajúce deportácie neboli toho vedomé, avšak vedenie tranzitných táborov si už s velkou pravdepodobnosťou muselo uvedomovať - ako sa to dozvedáme aj z výpovedí pamätníkov, že už v Snine, ako aj vo Svalovej existovalo akési selektovanie na etnickej báze. V týchto táboroch museli totiž deportovaní pri zbere údajov uvádzať aj svoju národnosť. Tí, ktorí sa hlásili k slovenskej či českej národnosti, získali možnosť prihlásiť sa do československých armádnych zborov bojujúcich po boku sovietskeho vojska, ba čo viac, v niektorých prípadoch sa im podarilo dostať aj domov. Toto sa pokúsili využiť aj tí slovenskí Maďari, ktorí na nejakej úrovni ovládali slovenský jazyk, avšak s menším úspechom. Československí dôstojníci poverení náborom v neistých prípadoch kontrolovali národnosť danej osoby tým spôsobom, že ho medzi inými požiadali o odrecitovanie „Otčenáša“ v slovenskom jazyku.21 Modliť sa po slovensky však vedeli Maďari len vo výnimočných prípadoch. Dilema ohľadom toho, k čomu sa majú Maďari z Hornej zeme hlásiť - za slovenského Maďara, Slováka, alebo prípadne za občana Maďarska, v nich ostala v podstate počas celého obdobia ich núteného zajatia a spôsobovala im nemalú psychickú traumu, totiž svoju vlastnú národnosť neradi popierali ani vtedy, ak by sa takýmto spôsobom dostali k skutočným či domnelým výhodám. Síce NKVD už v decembri 1944 vykonávala masové deportácie domáceho obyvateľstva z územia Československa, československé vedenie sa o to začalo vážnejšie zaujímať len niekedy v máji 1945.22 V československej vláde bola téma deportovaných predovšetkým záležitosťou tajomníka ministerstva zahraničných vecí Vladimíra Clementisa, ktorý pri opakovaných stretnutiach s Valerianom Zorinom, sovietskym veľvyslancom v Prahe, viackrát žiadal vydanie osôb deportovaných na územie Sovietskeho zväzu, ako aj zastavenie ešte aj vtedy 21 GÉCZI, Lajos. Civilek hadifogságban. Bratislava : Madách, 1992, s. 24. DUPKA, Gy., A mi..., s. 58-59. 22 POLIŠENSKÁ, M. Čechoslováci..., s. 34-37.
