Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Marek Syrný - Martin Pekár: Európa na prelome. Sonda do pomerov v karpatskom prlestore v rokoch 1944 - 1945 so zretelom na územie Slovenska
12 Marek Syrný - Martin Pekár Za záväzok, že Sovieti vstúpia po skončení vojny v Európe do japonskej kampane, USA prenechali Stalinovi južný Sachalin a Kurilské ostrovy. Roosevelt získal Stalina aj pre myšlienku Organizácie spojených národov, ktorá mala v Rooseveltovej politickej stratégii zohrávať kľúčovú úlohu povojnového mierového rozvoja sveta.7 OSN však v konečnom dôsledku z objektívnych dôvodov nemohla naplniť víziu medzičasom zosnulého amerického prezidenta. Vychádzala z veľmocenského status quo po vojne, vyzdvihujúc pri tom postavenie víťazných krajín. Keďže v rozhodujúcom orgáne - Bezpečnostnej rade - mali isté miesto s právom veta stáli členovia, t.j. hlavní víťazi vojny a ich spojenci (USA, ZSSR, Velká Británia, Francúzsko a Čína), bolo zrejmé, že spravodlivosť v sporoch, v ktorých je priamo zainteresovaná jedna z veľmocí, bude len ťažko dosiahnuteľná.8 Po ukončení bojov nastalo obdobie povojnovej rekonštrukcie a obnovovania predvojnového života. Šesť rokov trvajúca vojna bola natolko „iná“ ako predošlé konflikty, že oveľa výraznejšie zasiahla do životov drvivej väčšiny ľudí. Zúčastnilo sa jej približne 70 štátov, z nich vyše 30 aj aktívne vo väčších bojoch. Vojnové operácie zabrali päťkrát väčšie teritórium ako v prvej vojne a výrazne viac bolo priamych obetí vojny, približne 60 miliónov mŕtvych, z toho iba 20 miliónov na bojiskách; 35 miliónov bolo zranených a 2 milióny nezvestných. V absolútnych číslach podľa dostupných odhadov najväčšie straty na životoch mal Sovietsky zväz, približne 27 miliónov, z toho 18 miliónov bolo civilných obetí.9 Podľa odhadov mohlo ísť o stratu až do výšky 20 % celej populácie krajiny (podobne vysoké straty na životoch v percentách mali Poľsko a Juhoslávia).10 Bezprecedentnou tragédiou bolo masové vyvraždenie 6 miliónov Židov. Druhá svetová vojna, ktorá i v materiálnej oblasti mala prívlastok totálna, priniesla zo sebou dovtedy nepredstaviteľnú deštrukciu miest a dedín, domov i úradných budov, podnikov, dopravnej infraštruktúry, kultúrnych pamiatok atď. Všetky uvedené traumy a straty zanechali v mysliach ľudí hlboké stopy, zmenili myslenie a cítenie obyvateľstva. Budovanie lepšieho a spravodlivejšieho sveta sa však často nevyhlo používaniu rovnako nespravodlivých či násilných metód voči svojim porazeným a politickým oponentom. Koniec vojny znamenal závažnú zmenu medzinárodných vzťahov. Dovtedajšie usporiadanie sveta založené na existencii systému viacerých veľmocí bolo minulosťou. Druhá svetová vojna na dlhší čas vyradila z veľmocenskej hry porazené mocnosti Osi (Nemecko, Taliansko a Japonsko). Oslabené boli tiež tradičné západoeurópske námorné či koloniálne veľmoci Velká Británia a Francúzsko. Vojna stvorila dve nové superveľmoci, ktoré dokázali okolo seba viazať ďalšie štáty, dobrovoľne či nasilu kopírujúce vnútorné usporiadanie a zahraničnú politiku povojnových hegemónov. Na jednej strane tu boli USA, ktoré sa vo vojenskej, hospodárskej i politickej oblasti mohli považovať za skutočného (a jediného) „komplexného“ víťaza vojny. Stratili „iba“ 300 tisíc životov a vyšli z nej ako absolútne dominujúca ekonomická veľmoc. Na druhej strane výrazne vzrástla medzinárodná prestíž a postavenie pred vojnou ostrakizovaného Sovietskeho zväzu. Sovietov však vojnové víťazstvo stálo priveľa ľudských a materiálnych obetí. USA sa nazdávali, že je predurčené šíriť vo svete svoju úspešnú demokraciu a voľný trh, ZSSR sa snažil z vojnového víťazstva vyťažiť čo najviac pre rozší-7 MICHÄLEK, Slavomír. San Francisco 1945. Vznik Organizácie Spojených národov. Bratislava : VEDA, 2015, s. 53. 8 VESELÝ, Z. Dejiny..., s. 342-344. 9 PEČENKA, Marek - LUŇÁK, Petr a kol. Encyklopédie moderní histórie. Praha : Libri, 1999. Heslo Druhá svetová válka, s. 125-126. 10 HOBSBAWM, Eric. Vëk extrémû. Praha : Argo, 1998, s. 53.
