Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Mateusz Gniazdowski - Dariusz Rogut: Odvlečenie občanov Polska do Šovietskeho zväzu v rokoch 1944 - 1945
118 I Mateusz Gniazdowski - Dariusz Rogut Druhou kategóriou deportovaných osôb boli civilní obyvatelia východných území Poľska, ktorí boli poväzovaní za nespoľahlivých a ktorých sovietske orgány podozrievali z účasti na poľskej konšpirácii. Tieto osoby boli väznené v kontrolno-filtračných táboroch - okrem iných v Donbase, v Stalinogorsku, v Saratove, v Kizle a v Sature. V tejto skupine boli však aj osoby zo západných území Poľska z regiónov Pomoranska, Velkopoľska a Sliezska, t.j. z predvojnového poľsko-nemeckého pohraničia. Boli medzi nimi tiež osoby nemeckého pôvodu alebo považované za Nemcov, respektíve osoby podozrievané zo spolupráce s Nemcami. Z tohto dôvodu je veľmi ťažké určiť počet Poliakov a poľských občanov väznených v týchto táboroch. Podľa údajov z 17. júna 1945 spomedzi 25 047 poľských občanov vo väzniciach a táboroch NKVD sa 9 185 (36,7 %) nachádzalo v kontrolno-filtračných táboroch. Bolo to pravdepodobne spojené s velkým dopytom po pracovnej sile pre sovietsky priemysel. Z Vilniusu boli vo februári, marci a v máji roku 1945 vypravené transporty do Stalinogorska, Donbasu (spolu vyše 4 500 osôb) a 2 200 osôb do tábora č. 0321 v Jelšanke pri Saratove. Spolu bolo vyvezených 7 400 osôb. Začiatkom februára roku 1945 okolo 2-2 500 väzňov z Ľvova skončilo v Krasnodone (luganský obvod). V rokoch 1945 - 1946 väzni z územia „pojaltanského“ Poľska pracovali i v táboroch č. 0302 v Kizle (1 300), č. 048 vŠachtoch (okolo 1 000) a v tábore č. 0324 v Sature (1 500). K týmto číslam je však potrebné pripočítať obyvateľov východných území Poľska, ktorých sovietske orgány nepovažovali za poľských občanov.13 V tretej skupine deportovaných boli osoby obžalované z priestupkov a zločinov proti sovietskej moci. Vo väčšine prípadov boli odsúdené frontovým vojenským súdom alebo špeciálnym kolégiom NKVD a následne deportované do tzv. nápravno-pracovných táborov (ITL) systému GULAG. Priemerná výška trestu bola okolo 10 rokov lágru a 5 rokov zbavenia občianskych práv. Kvôli vyšším trestom boli viacerí vojaci AK obžalovaní nielen z „kontrarevolučnej propagandy a agitácie“, ale aj z vykonštruovaných obvinení spolupráce s nemeckým okupantom. Podľa dekrétu Prezídia Najvyššej rady ZSSR z 19. apríla 1943 Poliaci dostávali tresty vo výške 15-25 rokov nútených prác. Odsúdení boli deportovaní do sovietskeho vnútrozemia do nápravno-pracovných táborov. Boli následne využití v otrockej práci v baniach, okrem iného v oblasti Murmanska, Magadanu (pri Ochotskom mori), Kotľasu (archangielský obvod), Karagandy (v Kazachstane), Norylska (Krasnojarský kraj) a Vorkuty (Komi).14 Štvrtá skupina boli ľudia násilne a protiprávne odvedení do Červenej armády. Týkalo sa to predovšetkým občanov z východných území anektovaných Sovietskym zväzom. Príkladom bol osud skoro 5 000 vojakov AK odzbrojených a vyvezených do Kaľugi z Vilniusu, ktorí boli následne začlenení do pracovných práporov Červenej armády. 13 ROGUT, Dariusz. Polacyz Wileňszczyzny wobozach sowieckich „saratowskiego szlaku”(1944 -1949). Toruň : Wydawnictwo Adam Marszalek, 2003, 415 s. ROGUT, Dariusz. Polacy w sowieckich obozach kontrolno-filtracyjnych (1944 - 1946). In: Dzieje Najnowsze, 2004, č. 4, s. 85-108. ROGUT, Dariusz. Polacy w obozie kontrolno-filtracyjnym nr 283 NKWDMWD w Stalinogorsku (1945 - 1947). In: ROGUT, Dariusz (Ed.). Od Rosji po Bliski Wschód. Štúdia historyczne z XX w. Zelów : Aténa, 2010, s. 175-208. 14 ROGUT, Dariusz. Zarys histórii sowieckiego obozu specjalnego nr 4 (Stieplag) w latach 1948 - 1954. In: Pamifč i Sprawiedliwosč, 2010, č. 2, s. 273-293.
