Lampl Zsuzsanna: Sociológia maďarov na Slovensku. 1. Slovenský a Maďar (Somorja, 2013)
I. Východiská
I. 2 Základné pojmy a teórie 25 vrstva vedená národnovýchovnou inteligenciou a tá zabezpečovala kultúrne rámce, ktoré pre laterálne etniká väčšinou poskytoval inkorporujúci byrokratický štát. To viedlo k morálnej a politickej revolúcii... Na mieste pasívnej, podriadenej menšiny, ktorá žila nesamostatne na okraji spoločnosti a štátu dominantného etnika, bolo treba vytvoriť (v nacionalistickej terminológii ‘znovu vytvoriť’) nový, kompaktný, politicky aktívny národ. (...) Ľud sa mal očistiť od stáročných nánosov - letargie, rozdrobenosti, cudzích prvkov, nevzdelanosti a pod. - a emancipovať sa.“ Podľa Smitha je národ konštrukciou a zároveň aj reálnym procesom. Je výsledkom určitých vízií, súčasne „tieto vízie sa musia vteliť vo forme rezolútnej praxe uprostred reálnych transformačných procesov, ktoré prebiehajú čiastočne nezávisle od vedomých zámerov a nacionalistickej aktivity; také sú napríklad zvyšujúca sa teritorializácia a ekonomická jednota, nástup mobilizovateľných más a rozvoj vedeckej komunikácie“ (cit. d. 228). Pri budovaní národa má inteligencia významnú úlohu20 - predovšetkým v démotických etnikách, ale aj v laterálnych, kde má však sekundárny význam, pretože v ich prípade úlohu budovania národa ‘vykonáva’ štát. Tento štát sa však nezakladá na kultúre démotickej komunity a pokiaľ démotická komunita nesplynie, t. j. byrokratický štát ju nedokáže kultúrne pričleniť, inkorporovať, úlohou inteligencie démotickej komunity bude vytvorenie vlastného štátu. Jedným z najvýznamnejších teoretikov sociológie národa je britsko-český autor Ernest Gellner, podľa ktorého „národy sú artefakty presvedčení, lojalít a solidarít ľudí. Nejaká skupina osôb (napríklad ľudia obsadzujúci určité územie alebo ktorí hovoria tým istým jazykom) sa stáva národom potiaľ a vtedy, keď členovia tejto skupiny vzájomne uznajú určité práva a povinnosti vyplývajúce z ich spoločnej príslušnosti k tejto skupine. Národom sa stanú vzájomným uznávaním sa ako druhov a nie vďaka akýmkoľvek iným spoločným vlastnostiam, ktorými sa táto skupina líši od tých, čo do nej nepatria“ (Gellner 1983:7). V tomto zmysle je mýtom pokladať národy za „prirodzený, Bohom daný spôsob klasifikovania ľudí, za inherentný, hoci dlho odkladaný politický údel“ (cit. d. 48-49). Národ teda Gellner stotožňuje v podstate s kultúrou, pričom nacionalizmus je v skutočnosti „snaha zosúladiť kultúru so štátnosťou (polity), vybaviť kultúru vlastnou politickou strechou, no dať jej nie viac, ale iba jednu takúto strechu“ (cit. d. 43). Homogenita je preto objektívnou nevyhnutnosťou a nacionalizmus je odrazom tejto potreby (cit. d. 46). Podľa Gellnera však pre vznik národa nestačí vôľa ani kultúra. Hoci sú obidva faktory dôležité, na takých sa zakladajú nielen národy, ale aj iné skupiny. „K vytvoreniu a udržaniu skupiny sú zrejme kľúčové dva činitele: vôľa, dobrovoľná oddanosť a stotožňovanie sa so skupinou, lojalita a solidarita na jednej strane a strach, koercia, prinucovanie na strane druhej. (...) Väčšina pretrvávajúcich skupín je založená na zmesi lojality a stotožňovania sa (na oddanosti z vlastnej vôle), ako aj vonkajších podnetov, či už pozitívnych alebo negatívnych, na nádeji a strachu“ (cit. d. 53). Národ nemôže byť definovaný ani spoločnou kultúrou, pretože kultúrna hranica „nekonverguje ani s hranicami politických celkov (právnej moci výkonných orgánov), ani s hranicami celkov s demokratickým posvätením konsenzu a vôle“ (cit. d. 54). „Národy môžu byť definované len v rámci doby nacionalizmu21 a nie, ako by sme si mohli myslieť, 20 Ako Smith hovorí aj inde, národ vytvorili historici, ktorí „spolu s filológmi dodávali dôvody a princípy pre svoje ašpirujúce národy“ (Smith 1999:29). 21 „Nacionalizmus je predovšetkým politický princíp, podľa ktorého politická jednota a národná jednota majú byť v zhode. Nacionalizmus ako cítenie alebo ako hnutie môžeme najlepšie definovať, vychádzajúc z tohto princípu. Nacionalistické cítenie je pocit hnevu kvôli porušeniu tohto princípu alebo pocit zadosťučinenia po jeho naplnení. Nacionalistické hnutie je také hnutie, ktoré je poháňané takýmto cítením“ (cit. d. 1).
