Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
94 Zoltán Szalay upravuje používanie jazykov československými občanmi, je recepciou čl. 7 ods. 3 zmluvy zo Saint-Germain-en-Laye. Znenie ustanovenia je nasledujúce: „(3) Štátni občania Československej republiky môžu v medziach všeobecných zákonov voľne používať akýkoľvek jazyk v súkromnom a obchodnom styku, vo veciach týkajúcich sa náboženstva, v tlači a v akýchkoľvek publikáciách alebo na verejných zhromaždeniach.“ Z formulácie ustanovenia je zrejmé, že právny poriadok prvej ČSR neobmedzoval používanie jazyka v oblasti súkromnej komunikácie. Ustanovenie čelilo kritike kvôli vloženiu formulácie „v medziach všeobecných zákonov“, čo predstavovalo odchýlenie sa od zmluvy zo Saint-Germain-en-Laye a prakticky relativizovalo jazykové práva. Podľa § 129 Ústavnej listiny základné princípy jazykových práv v ČSR upravuje osobitný zákon, ktorý tvorí súčasť tejto Ústavnej listiny. Formulácia „v medziach všeobecných zákonov“ vsunutá do textu § 128 teda zabezpečila aj to, aby v tomto ustanovení zakotvené právo na používanie jazyka nebolo v rozpore s ustanoveniami jazykového zákona. Pritom ani osobitný zákon, teda jazykový zákon z roku 1920 do súkromnej sféry nezasahoval. V § 128 ods. 4 sa konštatuje, že jazykové práva sa netýkajú tých práv štátnych orgánov, ktoré sú zabezpečené zákonmi prijatými v záujme verejného poriadku a bezpečnosti štátu, resp. efektívnej kontroly. Tým Ústavná listina eliminuje prípadné „hrozby“ vyplývajúce zo zneužitia jazykových práv. 2.3 Jazykový zákon z roku 1920 a jeho vykonávacie predpisy Základné princípy používania jazykov v prvej Československej republike, v súlade s § 129 Ústavnej listiny, upravoval zákon č. 122/1920 Zb. prijatý 29. februára 1920, nazývaný „jazykový zákon“. Tento zákon tvoril organickú súčasť Ústavnej listiny. Zákon je sformulovaný pomerne všeobecne, na viacerých miestach sa odvoláva na vykonávacie predpisy, na ktoré ale bolo treba čakať niekoľko rokov. Prvý vykonávací predpis bol k zákonu vydaný v roku 1926 - išlo o nariadenie vlády č. 17/1926 Zb., ktoré zakotvovalo presné pravidlá používania jazykov pre Ministerstvo vnútra, Ministerstvo spravodlivosti, Ministerstvo financií, Ministerstvo priemyslu, obchodu a živnosti, Ministerstvo verejných prác, Ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy, ako aj pre orgány pod ich riadením a pre orgány územnej samosprávy.8 Právny predpis, ktorý sa pripravoval šesť rokov, bol následne prijatý v pomerne oklieštenej podobe. „Konečná forma jazykového nariadenia z roku 1926 predstavovala vyslovene obmedzujúcu koncepciu jazykového zákona.“9 Prijatie nariadenia vyvolalo zo strany nemeckej menšiny prudké protesty. Druhý dôležitý vykonávací právny predpis bol prijatý československou vládou v roku 1928 a upravoval používanie jazyka v župných a okresných orgánoch. V konečnom dôsledku možno ale o obidvoch nariadeniach vlády konštatovať, že „žiaľ neprispeli k podstatnejšej úprave jazykového zákona“.10 8. Nevzťahovalo sa však na inštitúty v pôsobnosti Ministerstva školstva a národnej osvety, Ministerstva dopravy, Ministerstva pôdohospodárstva, Ministerstva národnej obrany a Ministerstva pre zásobovanie ľudu. 9. Petráš 2009, s. 204. 10. Petráš 2009, s. 208.
