Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Diskusia
Fenomén Trianonu v bratislavskom zrkadle 195 prvých dvoch sa zmieňuje len stručne a s uznaním, knihami Romsicsa a Popélya sa zaoberá podrobnejšie. Prácu Gyulu Popélya nazýva tendenčnou, nakoľko Popély - okrem iného - nevenuje pozornosť situácii v predvojnovom Uhorsku a Trianon považuje v konečnom dôsledku iba za „výsledok českého imperializmu, výsledok českých ašpirácií a podvratnej činnosti českej emigrácie“.43 Aj keď na Romsicsovu knihu má oveľa pozitívnejší názor, aj u neho považuje sebareflexiu za nedostatočnú a vytýka mu zdôraznenie vonkajších faktorov. Kým stanoviská Romana Holeca a Gyulu Popélya sa zdajú byť skutočne nezlučiteľné, medzi názormi slovenského historika a Ignáca Romsicsa je podstatne menší rozdiel. Odlišnosti sa prejavujú skôr vtom, akú váhu pripisujú jednotlivým okolnostiam rozpadu. Holec - v súlade so slovenským chápaním - zdôrazňuje hlavne vnútorné príčiny, a to najmä národnostnú otázku a všeobecnú krízu spoločnosti v Uhorsku, ktorú maďarské elity v časoch dualizmu nedokázali vyriešiť, a ktorá spolu s vojnovou porážkou nakoniec rozdrvila krajinu. Naproti tomu Romsics - a „kritická škola“ - vyzdvihuje skôr úlohu prehry vo svetovej vojne, hlavne pokiaľ ide o spôsob rozpadu Uhorska. Medzi maďarskými historikmi kritického smeru existujú síce menšie rozdiely, pokiaľ ide o názory týkajúce sa budúcnosti Rakúsko-Uhorska (a v rámci toho aj samotného Uhorska), ale viac-menej panuje medzi nimi konsenzus v tom, že Uhorsko v tej forme, v akej v r. 1914 vstúpilo do vojny (teda vo forme centralizovaného maďarského národného štátu), by nemohlo pretrvať do súčasnosti. Národnostnú otázku považujú aj títo historici za mimoriadne závažný problém, ktorý však vtedy, na začiatku 20. storočia by ešte sám osebe nedokázal rozbiť štátne rámce. No svetová vojna bola katalyzátorom národných snáh (ktorým priniesla potrebnú veľmocenskú podporu) a určila podmienky rozpadu krajiny a vyznačenia nových hraníc - a to jednoznačne na úkor Maďarov. Oproti tomu, čo Roman Holec naznačuje, Ignác Romsics netvrdí, že sa nemaďarské etnické skupiny (teda ich elity) stotožňovali s Uhorskom, ani to, že vtedajšia spoločnosť bola celkovo v poriadku, alebo že Uhorsko rozdrvila iba svetová vojna a rozhodnutie veľmocí. Romsics sa venuje národnostnej otázke aj v knihe Trianonská mierová zmluva a vo svojom základnom diele o dejinách Maďarska v 20. storočí zaraďuje túto problematiku medzi päť hlavných zdrojov napätia v spoločnosti Uhorska v dobách dualizmu. Konštatuje, že na rozdiel od ostatných problémov „politické ašpirácie nemaďarských etník ohrozovali samotnú existenciu historického uhorského štátu“ a vysvetľuje aj to, prečo maďarská politická elita nedokázala tento problém vyriešiť.44 Romsics netvrdí ani to, že národnostná politika Uhorska bola lepšia, ako tá československá, avšak z jeho prác (ako aj zo štúdií ďalších odborníkov na túto tému) sa naozaj dá vyčítať, že zúfalé a oneskorené pokusy Károlyiho vlády o demokratizáciu Uhorska, návrhy národnostných autonómií, alebo trebárs aj korektnejšie štátne hranice (ktoré by viac zodpovedali etnickému princípu a brali by ohľad nielen na záujmy susedných štátov, ale aj na záujmy Maďarska) mohli vytvoriť spravodlivejšiu, prijateľnejšiu situáciu. Mier založený na vzájomne prijateľných kompromisoch by určite lepšie poslúžil aj stabilite regiónu. Zdá sa však, že pre jednotlivé národné elity - až na Maďarov, ktorí boli v pozícii porazených - nijaký kompromis nebol prijateľný, z pozície víťaza všetci chceli diktovať. Tieto postoje však zákonite nemohli viesť k trvalému riešeniu, iba k „dlhému prímeriu“. 43. Holec, Roman c. d. s. 310 - 311. 44. Romsics, Ignác: Magyarország története a XX. században. Budapest : Osiris, 1999, s. 68 a s. 82 - 86.
