Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
Maďarská diplomacia a maďarská menšina 179 je maďarská strana ochotná vyplatiť protihodnotu sôch, mesto Komárno nemá námietky voči ich vydaniu87. Keď Okáli v prípise generálnemu konzulátu oznámil, že niet prekážok na odovzdanie sôch, maďarské Ministerstvo zahraničných vecí si vyžiadalo stanovisko Gyulu Ortutayho, ministra náboženstva a školstva. Ortutay v odpovedi z 21. júna 1948 žiadal Ministerstvo zahraničných vecí, že socha generála Klapku by síce mohla byť postavená aj v Maďarsku, ďalšie rokovania majú viesť s prihliadnutím na to, že sochy „nemajú nijakú umeleckú hodnotu"88. Otázka sôch sa však takmer trištvrte roka neriešila a stala sa predmetom rozhovoru až potom, keď Daniel Okáli v marci roku 1949 - už po súhlase pražského Ministerstva zahraničných vecí a Miestnej správnej komisie v Komárne - oznámil v ďalšom prípise generálnemu konzulátu možnosť prevzatia sôch a žiadal, aby oznámili, akou formou si maďarská vláda predstavuje ich prevzatie. Po prijatí prípisu povereníka vnútra konzul Vándor aj uskutočnil potrebné kroky na prevezenie sôch a čakal už len na oznámenie maďarského Ministerstva zahraničných vecí ohľadom termínu ich prevzatia89. K prevzatiu sôch však už nedošlo. Ministerstvo náboženstva a školstva, ktorého názor si maďarské Ministerstvo zahraničných vecí opätovne vyžiadalo, v septembri roku 1949 vyhlásilo, že ich prevzatie nepovažuje za dôležité, nakoľko „vzhľadom na priateľský vzťah dvoch ľudovodemokratických krajín“ je možné dúfať v ich opätovné postavenie90. Ministerstvo zahraničných vecí v dôsledku toho 9. decembra 1949 dalo pokyn bratislavskému konzulovi, aby zistil cenu odvezenia sôch, dozeral však na to, aby zisťovanie týchto informácií nevyvolávalo u slovenskej strany povzbudivé znamenie na prevzatie sôch, 6. februára 1950 dokonca otvorene oznámilo konzulovi, že „vzhľadom na zmenenú politickú situáciu by bolo nesprávne, keby (...) sme vo veci prevzatia pokračovali91“. Otázka prevzatia sôch sa tak od jari roku 1950 stala definitívne bezpredmetnou. Konzul Vándor 17. marca 1950 už hlásil Ministerstvu zahraničných vecí, že prípad komárňanských sôch a bratislavskej sochy Sándora Petôfiho bol predmetom jeho viacerých rozhovorov s predsedom Csemadoku Gyűlöm Lôrinczom Podľa jeho názoru by ich odvezenie vplývalo demoralizujúco na maďarské obyvateľstvo, navyše už „v nie príliš vzdialenej budúcnosti" dozrie čas na to, aby bola nadhodená otázka opätovného postavenia sochy Jókaiho či Petôfiho. Pod vplyvom toho konzul Vándor sformuloval návrh, aby „sa z oficiálnej maďarskej strany nezačala žiadna iniciatíva v otázke sôch, ale aby výber vhodného času pre ich opätovné postavenie bolo ponechané na Csemadok92“. Nádeje vkladané do opätovného postavenia sôch sa hoci nie okamžite, ale predsa len splnili. Sochu Móra Jókaiho - iniciovanú oficiálne Csemadokom a Zväzom československých spisovateľov - postavili na jej pôvodnom mieste, pred múzeom v Komárne 87. MOL, KÜM-admin., Csehszlovákia, k. 37, 1833/pol-1948. Szoboreltávolítás Komáromban. 88. MOL, KÜM-admin., Csehszlovákia, k. 37, 2222/pol-1948. Komáromi szobrok eltávolítása. 89. MOL, KÜM-admin., Csehszlovákia, k. 37, 1833/pol-1948. Szoboreltávolítás Komáromban. 90. tamže. 91. MOL, PF-TÜK, k. 22, 450/biz.-1949/2. Komáromi szobrok eltávolítása; tamže 64/biz.-1950- 2. Komáromi szobrok ügye. 92. MÓL, PF-TÜK, k. 22, 102/biz.-1950-2. Komáromi szobrok ügye.
