Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
166 Árpád Popély Úradu splnomocnenca v Bratislave, vymenúval viac ako päťdesiat dekrétov prezidenta republiky, zákonov, vládnych nariadení či nariadení Slovenskej národnej rady a slovenských povereníctiev, ktoré až na jednu-dve výnimky neboli zrušené. Podľa konzula „sa javí potrebným začať iniciatívu v tom smere, aby boli protimaďarské československé zákony a nariadenia, resp. protimaďarské ustanovenia československých zákonov jedným generálnym zákonom zrušené aspoň voči tým, ktorí podľa zákona č. 245/1948 Zb. opäť nadobudli československé štátne občianstvo33“. Maďarské Ministerstvo zahraničných vecí sa pokúšalo zrušenie protimaďarských právnych noriem zapracovať do československo-maďarskej kultúrnej dohody. Podľa prvého maďarského návrhu z júna roku 1949 by bola dohoda obsahovala riešenie, aby sa obe zmluvné strany navzájom dohodli na zrušení a náprave všetkých zákonov a opatrení, ktoré „smerovali k odnárodneniu, asimilácii príslušníkov národnosti druhej strany, ktorí žili v čase vlády reakčných režimov na ich územP4“. Táto požiadavka sa však do dohody napokon nemohla dostať kvôli odporu československej strany, hoci v maďarskom návrhu odovzdanom v decembri roku 1949 sa už zjavila v miernejšej podobe. O tom, že by maďarská diplomacia bola požadovala zrušenie spomínaných právnych noriem aj v ďalších prípadoch, nevieme, faktom však každopádne zostáva, že dodnes neboli zrušené. „Zdržte sa akéhokoľvek zásahu.“ Otázka záchrany Jánosa Esterházyho odsúdeného na smrť. Záležitosť, v ktorej nechcela maďarská diplomacia zakročiť už ani na jar roku 1949, bola otázka záchrany grófa Jánosa Esterházyho odsúdeného na trest smrti. Maďarské Ministerstvo zahraničných vecí, ktoré predtým ostražito sledovalo osud predsedu niekdajšej Maďarskej strany na Slovensku a ktoré sa 9. júna 1945 ohradilo proti jeho zatknutiu aj u Spojeneckej kontrolnej komisii35, po komunistickom prevrate už neprejavovalo žiadny záujem o osud politika aristokratického pôvodu a jeho prípad považovalo za internú záležitosť Československa. Sovietske úrady vydali Jánosa Esterházyho, ktorý bol v júni roku 1945 odvlečený do Sovietskeho zväzu, v apríli 1949 Československu, kde okamžite vykonali prípravné kroky na vykonanie trestu smrti, ktorý bol vynesený v roku 1947. Správa o jeho privezení sa šírila v Bratislave i po celom Slovensku rýchlym tempom a jeho príbuzní a známi sa v spolupráci s bratislavskými židovskými kruhmi pokúšali o intervenciu v záujme odkladu výkonu trestu smrti a obnovenia procesu. Emil Prisender, rodinný priateľ, navštívil 1. mája 1949 v spoločnosti Sándora Adlera, tajomníka židovského spolku v Bratislave, maďarský generálny konzulát, kde z dôvodu neprítomnosti konzula, ktorý bol toho času v Budapešti, požiadali jeho podriadeného Endre Fodora, aby im pomohol vo veci zabránenia výkonu trestu smrti. Fodor nechcel k veci zaujať stanovisko, ale ich odprevadil k Istvánovi Fábrymu, tajomníkovi tzv. Maďarskej komisie pri Sekretariáte ÚV 33. MOL, KÜM-TÜK, Csehszlovákia, k. 52, 3802/1949. Diszkriminációs rendeletek módosítása. 34. MOL, KÜM-TÜK, Csehszlovákia, k. 66, b. Č./1949. 35. MOL, KÜM-admin., Csehszlovákia, 28. d., 28.298/pol-1945; Porovnaj Hungary and the Conference of Paris 1947, 156. p.
