Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
Úspechy, kompromisy a neúspechy v integrácii utečencov z Hornej zeme 11 ňu komfortu tamojších bytov, čiže bolo dosť nízke, pre mnoho rodín však aj toto bolo priveľa. Rodine Vargových počas rokov dlžná suma narástla do výšky, ktorá bola stále menej zvládnuteľná. V ich prípade aj preto môžeme hovoriť o fiasku, lebo v druhej polovici 20. rokov zostávali v kamenných barakoch bez komfortu už len stroskotanci a utečenci bez kapitálu. Väčšina utečencov už opustila kolóniu a prenajala alebo si kúpila nehnuteľnosť vo frekventovanejších častiach mesta. V porovnaní s týmto poštovým zamestnancom sa oveľa úspešnejšie vyvíjal život bývalého hlavného inžiniera železníc Imre Barthu, rodáka z Jesenského. Nepoznáme síce jeho bytové a životné podmienky, no vieme, že tento vysokoškolsky vzdelaný človek, hlava rodiny s dvoma deťmi, v rokoch 1922 - 1924 pracoval v mestskej nemocnici sv. Alžbety ako správca. Nebol v nemocnici jediný, kto zmenil profesiu; okrem neho a lekárov - utečencov početní príslušníci inteligencie našli tu na začiatku dvadsiatych rokov miesto zabezpečujúce skromný, no istý príjem. Rovnako šťastný koniec mal príbeh poštového podúradníka Janó Jankovicsa z Tornale. Na rozdiel od väčšiny jeho kolegov už mesiac po svojom príchode bol menovaný do rovnakej pozície na miškoveckej pošte. Toto pracovné miesto sa ukázalo byť trvalým, vďaka čomu v r. 1924 bol Jankovics už nájomníkom bytu na novopostavenej úradníckej kolónii na Hodobayho ceste. Tento typ príbehov nebol prevažujúci. Zo zoznamov mestských úradníkov vyplýva, že najmä tým menej kvalifikovaným trvalo dlhšie nájsť si miesto zodpovedajúce ich vzdelaniu. V ich spisoch totiž zo začiatku dvadsiatych rokov vôbec nie sú záznamy alebo sú len záznamy svedčiace o krátkodobom a prechodnom zamestnaní. Popri štátnych zamestnancoch nesmieme zabúdať ani na tých, ktorí síce existenčne neboli závislí na predošlej štátnej moci, a predsa sa rozhodli pre odchod. Máme na mysli predovšetkým tých, ktorí mali príjem zo súkromnej praxe, na advokátov, lekárov či obchodníkov, remeselníkov, voči ktorým sa nová moc nestavala nepriateľsky. Nakoľko sa voči nim nepostupovalo prostredníctvom centrálnych nariadení a ich živobytie nezáviselo bezprostredne od aktuálnej moci, menej z nich opustilo svoje pôvodné bydlisko. Z ich žiadostí o štátne občianstvo Maďarska - ani zo žiadostí štátnych zamestnancov - sa nedozvedáme o presných príčinách úteku. Predpokladáme, že väčšina opustila svoj domov z dôvodu vlasteneckého cítenia alebo pre prejavené nepriateľské názory na novú štátnu moc. Netušíme, aké mal pohnútky napr. dobšinský obuvník András Leskó a jeho manželka či hlava trojčlennej rodiny, abovecký tesár János Kosztúr. Aj bez poznania presných dôvodov ich rozhodnutí možno konštatovať, že finančne nezávislí optanti z Hornej zeme boli najmä slobodní dvadsiatnici, resp. ženatí s malými rodinami. Obchodníci, remeselníci s vlastným obchodom a stálymi zákazníkmi, advokáti a lekári so zabehnutou praxou opúšťali svoje bydlisko iba vo veľmi odôvodnených prípadoch. Je príznačné, že medzi optantmi z Gemera nájdeme okrem vyššie spomenutých dvoch remeselníkov iba jedného obchodníka s vínom. Špecifiká štruktúry utečencov z hľadiska povolaní sa odzrkadľujú aj na štruktúre vedenia Spolku Gemerčanov v Miškovci. Vo vedení, podobne ako u iných organizácií, nachádzame elitu komunity emigrantov, počnúc čestným predsedom cez podporovateľov až po skutočných prijímateľov rozhodnutí. Medzi nimi a ďalšími tridsiatimi funkcionármi spolku nájdeme iba tri osoby, ktoré neboli zamestnané vo verejnej správe - jedného zubára, jedného advokáta a jednu trafikantku. Po preskúmaní zloženia členstva spolku môžeme konštatovať, že podobne ako iné organizácie založené utečencami aj tento spolok bol predovšetkým útočiskom príslušníkov úradníckej strednej vrstvy.
