Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)

Tartalom - Štúdie

Svätý Ján Nepomucký a symbolický priestor 111

Sprievod sa potom vrátil do mesta, kde sa vo františkánskom kostole slávnostným Te Deom ukončila táto rozmermi a náboženským cítením veľkolepá slávnosť.

(Nyitramegyei Szemle, 22. mája 1921, s. 1-2)

Takmer v rovnakom čase sa v Košiciach odohrali podobné udalosti. Béla Wick vo svojich dvoch prácach predstavujúcich umelecké pamiatky Košíc spomína jednu sochu Svätého Jána Nepomuckého „zbúranú a dokaličenú“ 5. mája 1921.0 tomto prípade sa dobová miestna tlač, ktorú som prezrel (Kassai Hírlap, Kassai Napló és Kassai Újság) nezmienila. Wick píše o dokaličenľ sochy, resp. jej obnove nasledovné:

Na mieste starej sochy Svätého Jána Nepomuckého, ktorá bola v roku 1921 okyptená a zbúraná, dali košickí katolícki veriaci z verejnej zbierky postaviť celkom peknú kaplnku uzavretú kovanými mrežami a do nej umiestnili novú sochu tohto svätca. Slávnostné odhalenie tohto pamätníka sa uskutočnil 15. augusta 1922.

(Wick 1923, s. 87)

0 niečo podrobnejší, avšak voči vyššie uvedenému trochu protirečivý, je jeho popis o dve desaťročia neskôr:

Nový pamätník Svätého Jána Nepomuckého na Bankó popri starej hradskej vedľa lesného mostu. Sochu svätca stojacu na tomto mieste od roku 1888 pod strechou na štyroch drevených stĺpoch zúrivé ruky 5. mája 1921 zbúrali a okyptili. Košickí veriaci vtedy dali z verejnej zbierky postaviť betónovú kaplnku uzamykateľnú kovanou bránkou a do nej umiestnili novú sochu tohto svätca. Odhalenie pamätníka prebehlo 15. augusta 1921. Staviteľom kaplnky bol košický stavebný inžinier Gyula Wirth.

(Wick 1941, s. 412-413)

Správy týkajúce sa znovupostavenia sochy však v dobovej košickej tlači taktiež nenájdeme, rovnako ako nemáme správy v tlači ani o nasledovnom prípade. Od Bélu Wicka sa dozvedáme, že 7. decembra 1926 bola socha Svätého Jána Nepomuckého, ktorá stála od roku 1734 pri moste nad Hornádom, „zbúraná a rozbitá na kusy“. Na jej miesto sa (aspoň do roku 1941) dostala nová socha (Wick 1941, s. 412. Porovnaj s Wick 1923, s. 86).

Z dobovej tlače, resp. z lokálnych spomienok by sa dali „vyvolať" aj viaceré údaje, ale tendencie udalostí nám potvrdzuje aj toto množstvo údajov. Tieto správy totiž nepoukazujú len na fakt ničenia, ale aj na metódy, ktoré popri jednoduchom ničení nesú prvky trestu, poníženia (prejavujúceho sa v dokaličení). To, že sochy „len“ zmrzačia, odtrhnú im hlavy, zlomia nos, ruky, sa objavuje aj v časti českých a moravských prípadov uvedených vyššie a poukazuje to na archaický prístup k sochárstvu. Popri ponížení protivníka v kontraste s vnímaním sôch v rímsko-katolíckej cirkvi5 vidia v soche samotnú zobrazovanú osobu, v našom prípade daného svätca. Ponížia tým nielen tvor-5. Podľa známeho rozhodnutia Tridentského koncilu „majú byť podobizne svätcov najmä v kostoloch, musí im byť vzdávaná patričná úcta, a to nie preto, že by sme im pripisovali nejakú božskú silu, kvôli ktorej je potrebné ctiť si ich, alebo že by sme si od nich mali čokoľvek želať, alebo by sme sa mali k svätým obrázkom obracať s dôverou, ako to robili kedysi pohania, ale preto, lebo naša preukazovaná úcta prináleží tým, koho zobrazujú" (Rozhodnutie Tridentského koncilu z 3. decembra 1563 viď: Denzinger-Hiinermann 2004, s. 425-426)