Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
108 József Liszka oveľa viac), ktoré boli zväčša postavené v 18. - 19. storočP. 0 jednej až dvoch sochách môžeme síce tvrdiť, že boli postavené v období po roku 1918, avšak po dôkladnejšom výskume bolo zistené, že i tieto zdanlivo novopostavené sochy sa dostali na miesto starších sôch. Takým je prípad sochy v chotári Diakoviec, ktorá, usudzujúc z jej štýlu (nakoľko na nej nie je nápis), bola postavená niekedy na začiatku 20. storočia. Z reportáže regionálnych novín Érsek-Újvár és Magyar Vidék sa stalo zrejmým, že sochu postavili na mieste niekdajšej zhnitej drevenej sochy v roku 1933 (Érsek-Újvár és Magyar Vidék 9. júla, s. 8). Výskyt sôch Svätého Jána Nepomuckého na južnom Slovensku teda určite nesúvisí s dodatočným symbolickým legitimizovaním vymedzeného priestoru Československa vyhláseného 28. októbra 1918. Ako vždy v podobnej situácii došlo, samozrejme, i vtedy k svojvoľným zásahom do histórie, ale nedochádzalo k nim pod zámienkou Svätého Jána Nepomuckého. A keď aj áno, tak s inou predzvesťou: nestavali sochy, ale práveže ich búrali! 0 odstránení sôch majúcich národný nádych (sochy panovníkov, sochy honvédov, sochy Petôfiho, Kossutha, pamätníky príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny, erby atď.) novou politickou mocou sme mali relatívne veľa poznatkov aj v minulosti (porovnaj: L. Juhász 2010; Lipták 2000; Liszka 2003a, s. 146-158; Liszka 2004; Olay 1930, s. 231-270; Végh 2003). Tamás Gusztáv Filep sa pokúsil o akúsi typologizáciu motívov poškodzovania a búrania sôch. „Pamätníky určené na likvidovanie" rozdeľuje do štyroch skupín, a to na symboly Habsburgovcov, monarchie (sochy cisárov, kráľov), „pamätníky dokumentujúce existenciu a symbolizujúce históriu Uhorského kráľovstva“, sochy pripomínajúce pamiatku maďarských spisovateľov, básnikov a napokon na skupinu sôch, pamiatok náboženského charakteru (Filep 2010, s. 133-134). V našom prípade je pre nás zaujímavá táto posledná skupina. Naskytá sa otázka, do akej miery môžeme považovať tieto poškodzovania sôch za rad aktivít organizovaných vedome na úrovni vlády, alebo ich môžeme považovať za jednoduché spontánne prejavy vyskytujúce sa na celoštátnej úrovni. Jednoznačnú odpoveď nám môžu dať len ďalšie výskumy. Na základe doterajších poznatkov by som povedal, že išlo v podstate o spontánne aktivity, ktoré však boli na lokálnej úrovni pravdepodobne organizované. Sochy cirkevného charakteru boli tŕňom v oku protestantského či práve ateistického českého obyvateľstva (resp. jeho reprezentujúcich radových vojakov plniacich svoju službu na území Slovenska), pripomínali im jednak krivdy potláčané od čias protireformácie, ako aj antipatiu voči habsburskej dynastii, nositeľke protireformácie. Vyššie uvedeným sa dá vysvetliť, že zbúrali aj sochu Panny Márie pred Týnskym či Teinfaltským chrámom v Prahe (Olay 1930, s. 231) a že táto vlna poškodzovania, ako sa zdá, mala intenzívnejší priebeh v Čechách a na Morave než na južnom Slovensku. Irena Bukačová vo svojej krátkej eseji predkladá úvahu o osude malých sakrálnych pamiatok a v súvislosti s tým uvádza, že sochy Svätého Jána Nepomuckého2 3, považo2. Len na území Podunajskej nížiny sme na prelome tisícročia mali poznatky o 106 sochách a toto číslo sa aj odvtedy mierne zvýšilo. Register týchto objektov spolu s presným alebo približným dátumom postavenia viď: Liszka 2000, s. 78-79. Archív malých sakrálnych pamiatok v Komárne v súčasnosti (2011) eviduje na skúmanom území 118 sôch Svätého Jána Nepomuckého. 3. V citovanej štúdii je reč aj o poškodzovaní sôch Panny Márie, veď tie boli považované za symbol protireformácie, ale v mojom článku sa zameriavam len na priblíženie ukrutností súvisiacich so sochami Svätého Jána Nepomuckého.
