Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
Úspechy, kompromisy a neúspechy v integrácii utečencov z Hornej zeme 9 Gemerčania V protokoloch o optantoch sa nachádzajú údaje o 68 utečencoch pôvodom z Gemersko-malohontskej župy. V nasledujúcich desaťročiach sa v rôznych súvislostiach vynárajú mená osemnástich z nich; v ich prípade s istotou môžeme hovoriť o usadení sa v Miškovci. Väčšinu gemerských optantov, skoro tri štvrtiny, tvorili 20 - 30-roční ženatí muži. Tu hneď musíme dodať, že v prípade, keď chceli pre Maďarsko optovať celé rodiny, zaprotokolovali sa iba detailné údaje manžela, ostatní členovia rodiny sú len vymenovaní. Preto máme podrobnejšie informácie iba o hlavách rodín, resp. o slobodných. Väčšina mužov - optantov bolo teda ženatých, naopak, osem z deviatich žien, vekom blízko tridsiatky, bolo slobodných. Päť z nich predtým pracovalo v štátnej sfére, na železnici, na pošte, resp. na ministerstve školstva a kultúry. O ich ďalšom osude nemáme žiadne informácie. Zaznamenané sú aj údaje 17 slobodných mužov. Až na troch boli pred príchodom tiež zamestnancami štátu, no rovnako ako u optantiek ani v ich prípade nie sú k dispozícii informácie o ďalšom živote. Vyše polovica gemerských utečencov, 41 osôb, prišla z miest, najmä z Rožňavy, z Rimavskej Soboty a z Dobšinej. Z nich za samostatnú zmienku stojí Artúr Hazay, narodený v roku 1868, bývalý prednosta stanice v obci Sajókaza, a potom do r. 1919 stanice v Rožňave. Jeho meno sa objavuje aj vo vedení Gömöriek Miskolci Egyesülete (Spolok Gemerčanov v Miškovci), založenom v r. 1924.18 Hazay býval s rodinou na ulici Serház blízko centra, zrejme v skromnejších pomeroch než v rožňavskej staničnej budove. Členom spolku bol aj Károly Sztankovics, profesor, neskôr riaditeľ Štátnej meštianskej školy v Miškovci. Jeho životopis našťastie poznáme, vieme, že svoje pôsobisko spolu s rodinou opustil 18. novembra 1919.19 Sztankovics sa narodil v Ivanke pri Dunaji, od r. 1989 učil v Dobšinej. Prvé roky rodina prebývala v Miškovci v rôznych provizóriách, napr. v suteréne školy. No táto nepochybne ponižujúca situácia mohla byť mnohými považovaná aj za závideniahodnú, najmä po tom, keď v zmysle nariadenia ministra pre cirkevné záležitosti a verejné vzdelávanie v októbri 1920 množstvo rodín deložovali z bytov vytvorených v školských budovách. V zmysle tohto nariadenia v školských budovách mohli zostať iba zamestnanci škôl. Z rodín, prebývajúcich v suteréne, telocvični, skladištiach, deložovali vtedy aj 56-ročného Ede Ebliho, bývalého úradníka zo Sighetu Marmatiei (bývalý Máramarossziget na území pripojenom k Rumunsku) s manželkou.20 Neutešená situácia Sztankovicsovcov sa do r. 1924, zdá sa, vyriešila: v adresári spolku pri ich mene ako adresa trvalého pobytu už figuruje dom na ulici Deák v centre mesta.21 Šťastie stretlo aj rodinu Ebli; meno hlavy rodiny Ede Ebliho, ktorý vtedy 18. BAZ MLt. IV.-1925/b. 34. doboz 39. Gömöriek Egyesülete. 19. Narodil sa v r. 1874, po otcovej skorej smrti žil so starým otcom vo Svätom Juri, po jeho úmrtí sa musel zasa sťahovať. Študoval u piaristov, neskôr na bratislavskom evanjelickom gymnáziu. Ustanovili ho za učiteľa meštianskej školy v Dobšinej v r. 1898, až na jednu krátku prestávku učil tu až do svojho vyhostenia. Jeho články, fejtóny uverejňovali v novinách Rozsnyói Híradó, Szepesi Lapok, Karpatenpost, istý čas bol korešpondentom maďarskej tlačovej agentúry a Budapesti Hírlap. V r. 1909 založil týždenník Dobsina és Vidéke, ktorý desať rokov viedol. Svoj životopis zaslal Pálovi Gulyásovi v r. 1925. Országos Széchényi Könyvtár (OSZK), Kézirattár, 36/3162. Gulyás Pál hagyatéka. 20. BAZ MU IV.-1901. 428/1920. 21. BAZ MLt IV.-1925/b. 34 doboz 39. Gömöriek Egyesülete. Az egyesület tiszti címtára.
