Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

Národnostný štatút z roku 1938 a maďarská menšina 95

československých bezpečnostných orgánov, resp. o hlásenia maďarských zastupiteľských orgánov v Československu adresovaných Budapešti. Z často protikladných informácií obsiahnutých v týchto dokumentoch sa ťažko rysuje jednoliaty a jasný obraz o správaní ZMS.

V každom prípade je evidentné, že dlhodobá taktika strany bola závislá od budapeštianskej politiky a prispôsobovala sa k jej línii aj v otázke revízie hraníc, teda favorizovala myšlienku mierovej zmeny hraníc za konsenzu veľmocí. Nakoľko však na jar 1938 chýbala akákoľvek angažovanosť západných štátov a tým aj realistickosť takéhoto riešenia, Budapešť vysielala smerom k ZMS odkazy o potrebnosti prispôsobiť sa existencii v rámci Československa až po priaznivú zmenu situácie, a o tom, že všetky možné prostriedky, vrátane dohody s vládou, treba využiť na zlepšenie postavenia Maďarov na Slovensku. Zároveň však vylúčila možnosť akejkoľvek dohody, ktorá by prispela ku stabilizácii platných hraníc.

Počas rokovaní o národnostnom štatúte sa situácia maďarskej menšiny vynárala iba ako marginálny problém. K tomuto faktu boli úmerné aj styky vlády s maďarskými politickými silami; v prvej fáze prác na štatúte maďarské strany nedostali prakticky žiadne oficiálne informácie, takže aj lídri ZMS získavali poznatky o dokumente najmä z českej a nemeckej tlače, resp. od svojich sudetonemeckých kolegov - poslancov. Nakoľko vo svojom vystúpení v rozhlase 28. marca, v ktorom oznámil vytvorenie štatútu, Hodža spomenul iba riešenie nemeckej otázky,26 a rovnako iba táto otázka rezonovala aj vo verejnosti, ba aj vyhlásenia francúzskej a britskej vlády zúžili národnostné problémy Československa iba na situáciu nemeckej menšiny, pre vedenie ZMS nebolo spočiatku jasné ani to, či sa štatút, ak vznikne na základe dohody Prahy a SdP, bude vôbec vzťahovať aj na maďarskú menšinu na Slovensku.

Istým vodidlom pri zisťovaní stanoviska ZMS by mohol slúžiť rozhovor predsedu parlamentného klubu ZMS, Gézu Szüllőho pre budapeštianske noviny Nemzet z polovice mája.27 V tomto rozhovore maďarský politik za podmienku prípadného lojálneho akceptovania štatútu zo strany ZMS označil garantovanie úplného národného sebaurčenia a proporcionálny podiel na štátnom rozpočte. Toto stanovisko čiastočne dopĺňa prejav predsedu strany Andora Jarossa, taktiež z polovice mája, prednesený v rámci volebnej kampane v Galante. V ňom načrtol východiskovú pozíciu maďarskej strany nasledovne: „...Maďarmi obývané územia sa musia stať znovu maďarskými. S nami sa dá dohodnúť len vtedy, ak sa toto stane. V tomto smere sa zatiaľ nič neudialo. (...) Vláda nemá právo na to, aby Maďarmi obývané územia neboli spravované Maďarmi, aby súdne rozhodnutia nad Maďarmi nevynášali Maďari, aby to neboli Maďari, ktorí bdejú nad verejnou bezpečnosťou a finančnou správou, aby Nemaďari obrábali brázdy pokropené maďarským potom a krvou. Maďari potrebujú v rámci územnej samosprávy Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny plnohodnotnú národnú samosprávu.“28 Čiže ZMS za základ naďalej považovala autonómiu Slovenska, v rámci ktorej počítal s kultúrnou a školskou autonómiou, resp. s kontrolou verejnej správy.

Podmienky pre zahájenie rokovaní sa oficiálne sformulovali na zasadnutí predsedníctva ZMS 17. mája. Szüllő, ktorý rokovaniu predsedal, označil situáciu za čo možno najpriaznivejšiu. Podľa neho totiž pražská vláda pôjde pri ústupkoch menšinám až po hranice svojich možností, a tak budú môcť Maďari uzavrieť rokovania s veľkým ziskom. V znamení tohto hodnotenia situácie strana určila za základ budúcich rokovaní nasledovné požiadavky: správna autonómia Slovenska, úprava hraníc