Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
Tibor Kőmíves „Rozlúčka s latinčinou”. Zmena jazyka verejnej správy v Košiciach okolo roku 1840 811.124'244:35(437.6)“1840 81'244:811.124 35:81'244 Kľúčové slová: Košice, 19. storočie, jazyk verejnej správy a obyvateľov mesta, prechod z latinčiny na maďarský jazyk Začiatkom 19. storočia bola vo viacerých krajinách západnej Európy všeobecne prijímaná zásada národnostnej politiky „jedna krajina-jeden národ.” Túto zásadu, ako špecifickú zmes jazykovej koncepcie nemeckého romantizmu a francúzskej myšlienky štátotvorného národa (Deák 2000, s. 30), nasledovali v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia aj národy a národnosti habsburskej monarchie. V reformnom období sa v Uhorsku najsilnejšie presadzovala v koncepcii národa maďarských liberálov. Pri výskume národov habsburskej monarchie sa dnes stále viac dostáva do popredia otázka obrazu národa, teda výskum etník z aspektu národných stereotypov. Tento výskum, ktorý sa sčasti dotýka sociálnej psychológie, sa s čoraz presnejšími štatistickými a inými meracími metódami snaží dokladovať špecifiká národného vedomia jednotlivcov a skupinového vedomia v širšom slova zmysle na základe výskumu súdobej tlače, teda na základe výskumu verejnej mienky. „Vytváranie obrazu národov tesne súvisí s vývojom národa, so vznikom národných, resp. národnoštátnych ideológií, s rozvojom modernej národnej identity, s objavením snáh o štátny národ.” (Sokcsevits 2006, s. 4). Príznačným momentom stereotypu, vytvárania zovšeobecňujúceho obrazu je, že nevyhnutne, bez zváženia orientuje. Zároveň sa však ľahko môže stať a aj sa stala spoločenským programom (Miskolczy - Vári 2006, s. 10). Pri vytváraní sebaobrazu, sebadefinovania sa jednotlivé národy snažili vedecky podložiť svoje právo na existenciu, cieľom sa stalo potvrdenie si seba samých. Tento jav vidíme u všetkých národností strednej a východnej Európy, teda aj medzi národnosťami habsburskej monarchie. Najväčší hlásatelia vedeckého sebapotvrdzovania, literáti, sa už koncom 18. storočia zamerali na velebenie vlastného národa. Maďarskí básnici a spisovatelia, keď charakterizovali susediace národy, ale aj vtedy, keď rozoberali dejiny a pôvod vlastného národa, vytvárali (streotypný) obraz, či obrazy daných národov. Slovenskí, chorvátski a čiastočne aj iní slovanskí myslitelia, keď bola reč o Maďaroch a maďarstve, zasa videli a zobrazovali
