Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
66 Zuzana Mészárosová-Lamplová nad výrokom istého politika, keď tesne pred voľbami povedal, že on a jeho strana vôbec nepotrebujú prieskum verejnej mienky. Ten je určený jedine voličom, aby vedeli, koho majú voliť (dodnes celkom nerozumiem, čo tým chcel povedať). Ako výskumníčka si myslím, že prieskum verejnej mienky je určený predovšetkým tomu, kto si ho objedná. V opačnom prípade by prečo platil za niečo, čo nepotrebuje? A nie je tajomstvom, že vo volebnom období sú najčastejšími objednávateľmi politické strany. Majú pravdu, lebo dobrý prieskum verejnej mienky môže byť neobyčajne užitočný. Jeho osoh spočíva v tom, že 1. pomôže spoznať voličov; 2. pomôže zmapovať pomery politických síl v určitom období; 3. poskytne oporné body k plánovaniu a vedeniu volebnej kampane; 4. ukazuje aktuálnu náladu obyvateľstva v čase prieskumu; 5. má kontrolnú funkciu: objednávateľ si môže porovnať svoju predstavu o voličoch s mozaikou, ktorá sa rysuje na základe odpovedí voličov. Teda z dobrého prieskumu verejnej mienky môžu politici veľa čerpať, ale iba vtedy, ak výsledkom rozumejú. Zdá sa ale, že nie vždy rozumejú, čo potvrdzujú aj názory iných kolegov - výskumníkov. V podstate to ani nevadí, veď od politika neočakávame, aby bol odborníkom na prieskum verejnej mienky (ledaže by to bolo jeho pôvodným remeslom). V tomto smere sú odborníkmi výskumníci, a oni všetko radi vysvetlia. Problémy začínajú tým, že existujú politici, ktorí si myslia, že sa vo všetkom vyznajú, a nepotrebujú pomoc či radu. Prvú chybu spravia, keď namiesto dôkladného preštudovania údajov, ktoré slúžia na spoznanie voličov (pokiaľ sú takéto uvedené v prieskume), sledujú magické percentá volebných preferencií. Zaujíma ich iba to, koľkí by volili ich stranu. Avšak práve platnosť týchto údajov je najviac „chvíľková”, veď volebné preferencie sa v závislosti od diania v spoločnosti môžu rýchlo meniť, môžu kolísať. Ale údaje smerujúce k poznaniu voličov odzrkadľujú také hlbšie štruktúry, ktoré sa menia ťažšie a ich platnosť je trvalejšia. Preto je možné stavať na ne viac ako na volebné preferencie. Z uvedených skutočností vyplýva, že tretia otázka - nakoľko je možné považovať prieskumy verejnej mienky za predpovede - je zlou otázkou, ak od volebných preferencií očakávame jednoznačnú predpoveď výsledkov volieb, čiže to, presne koľko percent jednotlivé strany dosiahnú vo voľbách. Môže sa to občas podariť (ako napríklad Gallupovi v spomínanom prieskume verejnej mienky, no nie je to typické, lebo prieskum verejnej mienky nie je veštenie. Nedokáže veštiť nie preto, lebo jeho metóda na spoznávanie spoločnosti je nedokonalá, ale preto, lebo podstata spoločenského diania to nedovoľuje, hlavne nie mesiace vopred (výskumník, ktorý tvrdí opak, nestojí na vysokej profesionálnej úrovni). Údaj, podľa ktorého by stranu XY volilo v januári 37 percent voličov, teda vypovedá iba o tomto fakte a o ničom inom. Ak máme takéto údaje aj z nasledovných mesiacov, už vieme o čosi viac, lebo vidíme, ako sa menia volebné preferencie v danom období. Toto nás však stále neoprávňuje, aby sme vyvodili jednoznačné závery ohľadne volebného výsledku strany XY. Ak teda prieskum verejnej mienky obmedzíme na volebné preferencie, tak jednoznačne môžeme vyhlásiť, že vypovedá o súčasnosti, nie o budúcnosti (ale mať spoľahlivé údaje o súčasnosti nie je málo!). Pokiaľ však v prieskume položíme aj otázky ohľadom vyššie spomínaných hlbších štruktúr voličského správania, (napríklad hodnotové orientácie, vzťahy sympatie, medziskupinové vzťahy atď.), tak z nich môžeme vyvodiť určité ponaučenia, ktoré môžu v značnej miere pomôcť pri vysvetlení volebných preferencií a volebných výsledkov.
