Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
64 Zuzana Mészárosová-Lamplová stručne načrtla dva protichodné názory preto, lebo ony sa nevzťahujú len na verejnú mienku, ale pochopiteľne aj na prieskum verejnej mienky, a v značnej miere ovplyvňujú aj postoje voči prieskumu verejnej mienky ako činnosti. Vlastne tu korenia v súčasnosti existujúce záporné názory o prieskumoch verejnej mienky, siahajúce od nedôvery až po zakorenenú vieru, že výskumná práca tohto druhu je živnou pôdou rôznych manipulácií. Často sa to prenáša aj na výskumníkov verejnej mienky a preto mnohí - predovšetkým politici, ktorí nie sú spokojní so svojimi výsledkami, niektorí novinári, ale stáva sa, že aj kolegovia z iných oblastí spoločenských vied - sú voči nim nedôverčiví, dokonca ich obviňujú z korupcie, z toho, že za peniaze sú schopní manipulovať priebeh prieskumu verejnej mienky a najmä jeho výsledky. Nechcem na tomto mieste diskutovať ani o týchto názoroch. Nielen preto, lebo podobne ako v iných odboroch, aj v tejto profesii môžu pôsobiť diletanti a podvodníci (kto im dá poverenie, lepších si ani nezaslúži), ale hlavne preto, lebo nie je vždy potrebné a nie vždy sa oplatí s istými postojmi polemizovať. V prvej časti môjho príspevku sa budem radšej venovať nasledujúcim otázkam: 1. prečo je možné považovať prieskum verejnej mienky za vedeckú metódu? 2. komu je určený a na čo slúži prieskum verejnej mienky? 3. do akej miery je možné považovať výsledky prieskumu verejnej mienky za „veštbu”? V druhej časti príspevku analyzujem výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré sa vykonali pred slovenskými parlamentnými voľbami v roku 2010, najmä v súvislosti volebných preferencií Strany maďarskej koalície (SMK) a Most-Híd. Boli odhady správne? A na koniec, v tretej časti načrtnem niekoľko možných dôvodov na vysvetlenie rozdielov medzi volebnými preferenciami a volebnými výsledkami SMK a Most-Híd. 1. Prieskum verejnej mienky na vedeckých základoch Nie je všetko zlato, čo sa blyští, a nie je všetko prieskumom verejnej mienky, čo sa tak nazýva. Aspoň nie vedeckým prieskumom verejnej mienky. V niektorých prípadoch už aj použitie názvu prieskum verejnej mienky je zavádzajúce. Napríklad nie je prieskumom verejnej mienky, ak sa pred Billou budeme, vybavení zväzkom dotazníkov, vypytovať od zákazníkov, kedy sa podľa nich rozpadne nová vláda, ktorá sa práve dnes ujala funkcie. Otázky akéhokoľvek typu, uverejnené v denníkoch a v iných periodikách, či v ich online verziách pod názvom „prieskum verejnej mienky” tiež nie sú prieskumami verejnej mienky. Nie preto, lebo kladú zlé otázky, nie preto, lebo neoslovia dostatočný počet ľudí (hoci obe chyby sa môžu vyskytnúť), ale preto, lebo sa pýtajú tých, ktorí nakupujú práve v ten deň, prípadne svoj názor vyjadrí iba ten, kto na to práve má náladu. Čiže odpovede na otázky sú náhodilé. Správne pomenovanie tejto formy získavania informácií je „anketa". Prvý vedecký prieskum verejnej mienky vykonal George Gallup v roku 1936, v Spojených štátoch amerických. Pred prezidentskými voľbami vypracoval metódu založenú na náhodnom výbere. Pomocou tejto metódy dokázal vybrať spomedzi všetkých voličov takú skupinu, pozostávajúcu z 3000 opýtaných, ktorá svojím zložením podľa určitých vopred stanovených parametrov odzrkadľovala týmto parametrom zodpovedajúce zloženie celej populácie voličov. Vytvoril teda reprezentatívnu vzorku, a vďaka nej sa výsledky prieskumu verejnej mienky zhodovali s výsledkami volieb. V tom istom čase, na tom istom mieste rozoslal časopis Literary Digest 10 miliónov dotazníkov. Respondenti vrátili skoro 2 a
