Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

Národnostný štatút z roku 1938 a macfarská menšina 103

né s mierovými zmluvami a s právom na sebaurčenie, zdôrazňovaného aj v zmluvách. Potom sa snažili vyvrátiť názor rozšírený v anglickej verejnosti, podľa ktorého Maďari nemajú rovnoprávnosť preto, lebo sú a priori proti štátu. Ako dôkaz lojality Maďarov voči štátu uvádzali, ako aj oficiálne miesta neraz uznali, že Maďari sú najlepšími vojakmi republiky, svoju krvnú a peňažnú daň vždy svedomité splácajú.

V ďalšej časti memoranda sa ZMS (verná svojej dvadsaťročnej politike krívd) nesústredila na načrtnutie východísk, ale na vymenúvanie krívd, zoradených do 15 skupín, pričom najviac sa zdôrazňovali krivdy v oblasti školstva, prax pri sčítaniach obyvateľstva, politika osídlenia, nástroje odnárodňovania a zákon o obrane štátu z roku 1936.

Prvé stretnutie medzi ZMS a Runcimanom sa uskutočnilo 10. augusta. Runciman prijal Esterházyho v hoteli Alcron, a ten ho informoval o podstate maďarskej otázky. Memorandum ešte nemohol odovzdať (asi ešte nebol úplne hotový), ale poskytol ho Runcimanovi už na druhý deň. Ten ešte v rovnaký deň text preštudoval, a 12. augusta znovu prijal Esterházyho, ktorý tentokrát prišiel aj so Szüllőm a Jarossom.60 O tomto stretnutí máme len málo informácií. Z niekoľkých neskôr utrúsených poznámok môžeme vydedukovať, že lídri ZMS boli so stretnutím spokojní: Runciman vyjadril počas neho presvedčenie, že je šanca na vyriešenie národnostnej otázky v rámci Československa, pričom Maďarom treba zabezpečiť rovnaké práva, ako sudetským Nemcom.

Kvôli rokovaniam o štatúte sa v týchto týždňoch schádzalo užšie vedenie ZMS veľmi často, širší stranícky aparát a členstvo však malo len útržkovité informácie o vývoji. Práve preto chcelo vedenie ZMS využiť letné kultúrne slávnosti v Leviciach na to, aby v širšom kruhu informovalo o stanovisku strany k aktuálnej situácii. Na stretnutie, zvolaného na 13. augusta, na prvý deň premiéry spevohry János vitéz, sa do Levíc z pozvaných 180 funkcionárov dostavilo 164. S vývojom uplynulých týždňov ich oboznámil predseda strany Andor Jaross.61 Vo svojom ostro ladenom prejave žiadal nápravu za dvadsať rokov nahromadených krívd a úplnú rovnoprávnosť pre Maďarov. Dohodu s ministerským predsedom Hodžom označil za možnú, no nevylúčil ani to, že koaliční poslanci Hodžu nakoniec odstavia, čo skôr či neskôr môže viesť k nastoleniu vojenskej diktatúry a k vojne. Hovoril aj o tom, ako je situácia Maďarov na Slovensku zvlášť ťažká: okrem Prahy ich ohrozuje aj expanzívna nemecká politika.

Aj keď prejavy predstaviteľov ZMS odzrkadľovali snahu o dohodu, niektoré momenty svedčili o tom, že v polovici augusta si strana zvolila skôr vyčkávaciu taktiku. Neusilovala sa o okamžitú dohodu s Prahou (ako ani Praha so ZMS), ale podmieňovala svoje kroky vývojom na medzinárodnej politickej scéne. Dôležité usmernenie očakávala najmä od rokovaní Maďarska so štátmi Malej dohody v Biede a od blížiacej sa cesty regenta Miklósa Horthyho do Nemecka.

V cieľoch ZMS zároveň nastala dobre badateľná zmena. Ku koncu augusta strana odstúpila od požiadavky slovenskej autonómie, miesto toho sa do popredia dostala otázka autonómie maďarských etnických území. Podľa zachovaných prameňov ku zmene orientácie došlo najmä kvôli žiadosti Runcimana, aby strana formulovala „čisto maďarské” požiadavky,62 no mala aj svoje logické dôvody: jednak sa tým ZMS prispôsobila požiadavkám SdP, jednak podpora slovenskej autonómii bola zo strany ZMS aj predtým iba taktikou. Väčšina straníckeho vedenia sa totiž obávala, že autonómia Slovenska by mohla zhoršiť postavenie Maďarov.

O zmene akcentu politiky ZMS svedčí aj odpoveď na návrh reformy verejnej správy, zaslanie ktorého Hodža prisľúbil ešte na prijatí vedenia strany 20. júla, no nako