Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

Zákon o štátnom jazyku... 43

Bilingválna municipalita je podľa fínskych zákonov taká, v ktorej žije aspoň 8 % príslušníkov jednej z dvoch jazykových komunít. Štatút dvojjazyčnosti však municipalita stráca až vtedy, ak sa podiel menšej komunity zníži pod 6 %. Aj v tomto prípade však vláda môže na žiadosť obce rozhodnúť o tom, že dvojjazyčný štatút ostane zachovaný, ako na to už bol aj precedens v prípade mesta Lohja. Spod platnosti limitu 6 % sa môže udeliť výnimka aj v prípade väčších miest, ako Vaanta, či Turku, kde podiel Švédov v relatívnom vyjadrení nedosahuje 6 %. V tomto prípade platí limit stanovený v absolútnych číslach, a ten je 3000 príslušníkov danej jazykovej komunity.

Čo však znamená jednojazyčnosť či dvojjazyčnosť v praxi? V styku so štátnymi orgánmi (miestnymi, špecializovanými, či centrálnymi) má každý občan právo používať svoj jazyk. To isté platí aj v prípade súdov a konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní. V danom prípade, ak je materinský jazyk stránok rôzny, rozhodnutia sa vydávajú v jazyku, na ktorom sa stránky dohodnú, resp. v trestnom konaní sa jazyk konania vždy prispôsobuje jazyku žalovaného. V prípade správneho konania na miestnej úrovni platí, že úradný jazyk jednojazyčných municipalít je buď fínčina, alebo švédčina. V prípade bilingválnych municipalít sú úradnými jazykmi oba. Verejné nápisy sú v jednojazyčných komunitách jednojazyčné, v dvojjazyčných dvojjazyčné, na prvom mieste spravidla v jazyku, ktorý je v danej komunite väčšinový.

Zároveň s prijatím jazykového zákona (423/2003) bol fínskym parlamentom prijatý aj zákon o jazykových znalostiach zamestnancov verejnoprávnych orgánov (Act on the Knowledge of Languages Required of Personnel in Public Bodies 424/2003). Tento zákon určuje povinnosť úradov zabezpečiť, aby ich zamestnanci ovládali v dostatočnej miere úradné jazyky v zmysle jazykového zákona tak, aby práva občanov, používateľov jazyka, boli zaručené. V jednojazyčných švédskych komunitách teda v úradoch prevláda jazyk švédsky, znalosť švédskeho jazyka je aj podmienkou pre prijatie do úradu na miesta so stanoveným vysokoškolským vzdelaním. V dvojjazyčných komunitách je samozrejme podmienkou znalosť oboch jazykov. Vidíme, že aj v tomto prípade je filozofia legislatívy iná, ako na Slovensku. Štát má aktívne zaručiť podmienky výkonu jazykových práv pre občanov, nie formálne deklarovať ich práva a zároveň si vyhradiť, že úrady nie sú povinné v jazyku občana s ním komunikovať.

Ďalším zásadným rozdielom je otázka dohľadu nad dodržiavaním jazykových práv, resp. nad implementáciou záväzkov štátu vyplývajúcich z európskej jazykovej charty. Slovenská republika určila za orgán dohľadu nad implementáciou Charty Radu vlády pre národnostné menšiny a etnické skupiny. Rada je sama osebe len poradným orgánom vlády, stretávajúcim sa len sporadicky (maximálne dvakrát za rok), ktorej odporúčania pre vládu ani parlament nie sú vôbec záväzné. Väčšinou na ne vláda, resp. jednotlivé ministerstvá ani neprihliadajú. Problém je ďalej v tom, že záväzky vyplývajúce z Charty sú pre každý menšinový jazyk rôzne. Takže to, či sa záväzky trebárs voči maďarskej či rómskej menšine plnia, posudzujú - vzhľadom na rovnosť hlasov v Rade - aj predstavitelia malých národnostných komunít, ktoré majú úplne iné, menej rozsiahle oprávnenia, a ich motivácia posudzovať záväzky v súlade so zástupcami maďarskej či rómskej menšiny môže byť z pochopiteľných dôvodov minimálna. Navyše, v Rade vlády sedia zástupcovia aj troch takých komunít, ktoré v zmysle Charty nijaké oprávnenia nemajú. Fínske riešenie je a v tomto prípade iné. Dohľad nad dodržiavaním Charty v prípade záväzkov voči švédskemu jazyku má Švédske zhromaždenie (■Svenska Finlands Folkting- orgán kultúrnej autonómie švédskej menšiny), voči jazy