Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
40 Kálmán Petőcz je problémom právnej úpravy výkonu práva na používanie jazykov menšín v úradnom styku, a nie zákona o štátnom jazyku. Nuž, takýto zákon bol po mnohých peripetiách nakoniec prijatý v roku 1999.39 Tento zákon v určitej obmedzenej podobe umožňuje žiadať občanovi aj odpoveď na svoje podania v jazyku menšiny. Kľúčovým ustanovenie je však obsiahnuté v § 7 ods. 1 zákona, podľa ktorého „orgán verejnej správy a jeho zamestnanci sú povinní používať v úradnom styku štátny jazyk a za podmienok ustanovených týmto zákonom a osobitnými zákonmi môžu použiť aj jazyk menšiny. Orgán verejnej správy a jeho zamestnanci nie sú povinní ovládať jazyk menšiny.“ V praxi situácia vyzerá tak, že aj obce s čisto „maďarským“ zastupiteľským zborom a úradníckym aparátom používajú v písomnom styku výlučne slovenský jazyk. Občania si tiež radšej priplatia prekladateľa či advokáta, a slovenský jazyk používajú v písomnom styku so všetkými úradmi aj oni, než aby riskovali nevybavenie svojej veci. To je ďalší príklad toho, že ochrana a podpora menšinových práv musí byť zo strany štátu aktívnym procesom, ináč sa väčšina z nich degraduje na vyprázdnené, formálne oprávnenia. 4. Porovnanie s európskym „nadštandardom“. Fínsky príklad Škoda, že predkladateľ novely zákona o štátnom jazyku nenechal v dôvodovej správe odkaz aj na úpravu jazykového práva vo Fínsku, ktorá sa tam nachádzala v prvej verzii. Úpravu jazykového práva vo Fínsku totiž skutočne možno považovať za nadštandardnú. Na fínskom príklade sa teda dá dokumentovať, aký je rozdiel medzi naozajstnou a deklarovanou „nadštandardnosťou“. Vo Fínsku, kde švédska menšina netvorí ani 10 % obyvateľov - len necelých 6 % -je švédsky jazyk druhým štátnym jazykom. Na územiach, kde žije švédska menšina, je úplne rovnocenným úradným jazykom. V obciach, kde žijú Švédi vo väčšine, sa všetky nápisy uvádzajú najprv vo švédčine, až potom vo fínčine. Považuje sa to za absolútne prirodzené, za znak toho, že občania patriaci k rôznym národnostiam, sú si skutoční rovní. To je len niekoľko vybraných elementov z úpravy jazykového práva vo Fínsku. Na úvod tejto časti však považujeme za účelné pristaviť sa pri niektorých stránkach histórie fínsko-švédskych vzťahov a vývoja jazykového práva na území Fínska. Je to zaujímavé aj z toho dôvodu, že pomerne značná časť dôvodovej správy slovenského zákona o štátnom jazyku sa tiež venuje histórii slovensko-maďarských vzťahov. Opierame sa pritom o prvú správu fínskej vlády o implementácii jazykovej legislatívy z roku 2006, ktorá sa vypracúva raz za volebné obdobie.40 Podľa fínskych historikov sa prvé ugro-fínske kmene začali usídľovať v oblasti dnešného Fínska okolo roku 3000 pred n. I. Švédsky hovoriace obyvateľstvo, prichádzajúce zo západu, začalo zakladať svoje prvé osady v priebehu 12. a 13. storočia, keď si fínske územie podmanila švédska ríša. Od 12. storočia až do roku 1809 bola švédčina jazykom úradov a súdov. Švédčina ostala úradným jazykom aj potom, čo sa fínske územia začlenili do rozmáhajúceho sa ruského cárskeho impéria ako jeho autonómna oblasť. Zároveň sa však posilňovalo postavenie fínskeho jazyka, osobitne v období po roku 1860 až po vyhlásenie fínskej samostatnosti roku 1917. Fľnčina sa postupne rozširovala do všetkých oblastí verejného života, cieľom fínskej elity bolo zrovnoprávnenie fínskeho jazyka so švédčinou. Zákony a ostatné právne akty
