Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

38 Kálmán Petőcz

mentoval, keby sa „premiestnil“ do dôb bývalej ČSFR, ktorá štátny jazyk uzákonený nemala, pričom však väčšinu obyvateľstva v nej tvoril národ český.)

Keďže navrhovateľ, zastupujúci skupinu 33 poslancov sa pri namietaní § 5 ods. 2, 3, 4, 5, 6 a 7 zákona o štátnom jazyku odvolával práve na ich nesúlad s uvedenými článkami ústavy, a podľa ústavného súdu tieto články nemajú „jazykový aspekt“ vo vzťahu k jazykom národnostných menšín, nesúlad týchto článkov s ústavou nebolo možné a potrebné skúmať. Ostala teda nezodpovedaná otázka z úvodu našej štúdie, či ustanovenie § 5 ods. 4 zákona o štátnom jazyku, podľa ktorého „vysielanie regionálnych alebo lokálnych televíznych staníc, rozhlasových staníc a rozhlasových zariadení sa zásadne uskutočňuje v štátnom jazyku. Iné jazyky sa smú používať pred odvysielaním a po odvysielaní danej relácie v štátnom jazyku“, je v súlade s ústavou. Fakt je ten, že praktické dôsledky tohto ustanovenia sú také, že regionálne a lokálne rádiá a televízie vysielajúce pre menšiny, z dôvodu finančnej náročnosti a praktickej neuskutočniteľnosti tohto príkazu v podstate neexistujú. Existuje síce niekoľko lokálnych televízií, kde prevádzkovateľ požiadavku jazykového zákona rieši titulkami (pričom striktne vzaté, ani toto riešenie nie je úplne v súlade s dikciou zákona), v prípade rozhlasového vysielania sú však praktické prekážky neprekonateľné. V zásade sa dá teda povedať, že právo na informácie v jazyku menšín, vyplývajúce z čl. 34 ods. 1 ústavy SR bolo týmto ustanovením de facto obmedzené na rámec toho, čo sa v demokratickom štáte považuje za účelné a dovolené. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy „slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“ Je zjavné, že faktické obmedzenie vysielania v menšinovom jazyku predmetným ustanovením zákona o štátnom jazyku ide nad rámec čl. 26 ods. 4 ústavy. Navrhovateľ sa však na tento paragraf ústavy neodvolával, a preto sa ústavný súd vzťahom zákona a tejto časti ústavy ani nezaoberal.

Nové znenie zákona, prijaté v júni 2009 - zrejme na základe pomerne výrazných signálov z prostredia Rady Európy, OBSE a EÚ - nakoniec zmenilo dikciu ustanovenia o regionálnych a lokálnych rádiách. Nie je podmienkou prevádzkovania takýchto rádií, aby všetky programy boli vysielané aj v štátnom jazyku.

V zásade možno konštatovať, že táto úprava je jedinou pozitívnou zmenou oproti pôvodnému zákonu. Pôvodné ustanovenie však bolo natoľko absurdné a nesúladné s medzinárodnoprávnymi záväzkami SR, či so zdravým rozumom, že zmenu možno ťažko považovať za nejaký výrazný výdobytok opozície (resp. jej „maďarskej" zložky), či „ústupok" zo strany vládnej koalície.

Z nášho pohľadu však nie je úplne evidentné ani to, že články 24 a 26 ústavy neobsahujú „jazykový aspekt“. Ak vychádzame z „aktívneho“ prístupu k ochrane a podpore a menšinových práv, ktorý presadzuje Rada Európy, a zároveň vychádzame z priority občianskeho princípu pred princípom národným, mali by sme skôr predpokladať, že základné občianske a politické práva jazykový aspekt obsahujú. Veď jazyk je predsa jedným z najsilnejších znakov identity každého indivídua, bez ohľadu na to, či patrí k väčšine, alebo k menšine. Osobitné ustanovenie o právach národnostných menšín by v tomto zmysle malo byť len potvrdením, osobitnou garanciou pre národnostné menšiny, že je tomu naozaj tak, a že s týmto aspektom môžu počí