Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Recenzie
Recenzie 271 Už sledované aspekty dajú tušiť, že máme do činenia s tematicky rozmanitou knihou. Táto rozmanitosť a bohatosť materiálu by mohla byť aj odstrašujúca. Neviem, koľko verzií pri príprave tejto publikácie vzniklo, ale samotné dielo ma presvedčilo o tom, že autorka rozmýšľa zrozumiteľným a jasným spôsobom, a veľmi dobre zaobchádza s materiálom. Z diela je cítiť sebadisciplínu, neprevláda v ňom záplava údajov, a autorka drží získané informácie pevne v rukách. Kto už niekedy robil terénny výskum, dobre vie, aké odpovede poskytujú respondenti anketárom. Útržkovité vety, kľukaté príbehy, opakovania, umlknutia, prestávky, náznaky - z toho všetkého je potrebné vybrať tie najpodstatnejšie časti. Ba čo viac, tieto treba prezentovať tak, aby sa tisíc a tisíc čiastkových údajov spojilo v jeden celok. Z toho, ako sa skúmané otázky prejavujú pri zoskupovaní údajov, cítiť, čo všetko autorka vie o danej téme, aj to, na základe akých úvah sú niektoré údaje zvýraznené, podčiarkované. Táto jej znalosť potvrdzuje dôveryhodnosť posolstva celej publikácie. Triezve zaobchádzanie s problematikou upúta pozornosť čitateľa hneď v úvodnej pasáži. Autorka sa venuje histórii obce, priebehu a spôsobu výskumu len v takej miere, aká je z hľadiska predstavenia tematiky nevyhnutne potrebná. Potom nasleduje rozbor predmetu výskumu a jeho dokumentácia, rozdelená do nasledovných tematických okruhov: pohrebné zvyky a povery, pohrebné spolky, cintorín a znaky smrti mimo cintorína. V publikácii dostali priestor aj také obvyklé kapitoly, ako zhrnutie, zoznam respondentov, použitá literatúra, maďarské a slovenské názvy obcí. Príloha obsahuje smútočné oznámenia, spomienkové inzeráty, správy z novín, ako aj - a toto je veľmi dôležitá časť publikácie - opis každého hrobu na cintoríne v Rudnej a prepis textov na pomníkoch. (Podľa nás mala byť táto časť zvlášť zvýraznená v obsahu aj pri editovaní publikácie, pretože je veľmi dôležitou časťou knihy, za ktorou je obrovský kus práce.) V závere je stručné slovenské a nemecké zhrnutie. V kapitolách sa nachádzajú varianty očíslovaných čiastkových tém. Autorka sa aj tu veľmi rozvážne zdržiava zbytočných komentárov, zároveň však poskytuje všetky tie informácie o publikovaných údajoch, ktoré sú potrebné k pochopeniu spoločenskej dimenzie tematiky, k poznaniu rozšírenosti a intenzity povier a praktizovania zvykov. Ide napríklad o takéto poznámky: „..každý z mojich respondentov pozná predzvesti smrti, bez ohľadu na vek, náboženskú príslušnosť a národnosť..“, alebo ....podľa jediného staršieho respondenta..", „..reformovaný respondent maďarskej národnosti..“, „..toto pozná len staršia generácia, mladšia nie..“. Sú to vynikajúce poznámky, pretože poskytujú poznatky aj konzekvencie bez toho, aby čitateľa zaťažovali mudrlantskou suchopárnosťou. Zároveň sú aj výstižné; intenzitu prítomnosti toho-ktorého prvku ľudovej viery predsa nemožno presne merať, ale takto šikovne sa dajú naznačiť aj tieto súvislosti. Poradie predstavenia zvykov a povier je veľmi logické. Autorka v podstate popisuje jeden príbeh, pričom pri každej etape príbehu podáva prehľad možných variantov. Vďaka tomu, že sled udalostí je daný, zdá sa, že nevynechala ani jeden prvok. Príkladmo môžeme spomenúť, že prísne vzaté napr. činnosť ohliadača mŕtvol by ani nemusela byť súčasťou predstavenia ľudového zvyku, predsa ohliadač - aspoň v skorších obdobiach - plnil úradnú povinnosť. Údaje vzťahujúce sa na túto tému však poukazujú na fakt, že v „ľudovom živote“ sú oficiálne a neoficiálne, súkromné a verejné, cirkevné a mimocirkevné faktory kontinuálne a súbežne prítomné. Je to vlastne to najmodernejšie ponímanie ľudovej kultúry, podľa ktorého ľudová kultúra je to, čo ľud v praxi prežíva; táto téza v hodnotenej knihe nie je súčasťou mudrovania, ale konkrétneho výskumu. A keď Ilona L. Juhász uvádza nový konkrétny variant viacstoročnej, v celej Európe rozšírenej povery o zdanlivo mŕtvom, otvárajú sa nám európske dimenzie starobylých ľudových tradícií. Len s uznaním sa môžeme zmieniť o cite autorky venovať pozornosť aj tým najdrobnejším detailom, pokiaľ sú tieto významné pre výskum, o tom, že jej pozornosti neuniknú veci, k všimnutiu si ktorých je potrebný onen povestný šiesty zmysel, ktorý by sme mohli nazvať aj citom pre problémy. Uvediem len jeden príklad: bádateľka si všimne a následne aj popíše takú drobnosť, že handru, ktorú
