Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Recenzie
260 Recenzie 1992 [Chronológia histórie Maďarov v (Československu 1944 - 1992], a vďaka ktorému získal také hlboké vedomosti o archívnych dokumentoch ako aj o materiáloch zverejnených v dobovej tlači viažucich sa k dejinám maďarskej menšiny, ktoré ho od začiatku predestinovali na vydanie takéhoto výberu prameňov. Zbierku dokumentov uvádza krátka štúdia, samotným autorom nazvaná ako „sumár udalostí“. Tento 20-stranový text napriek svojmu pomerne krátkemu rozsahu je najdôkladnejším a najobjektívnejším súhrnom toho, čo sa v maďarskej menšinovej spoločnosti na Slovensku začalo v rámci Pražskej jari vytvárať, a čo normalizácia na začiatku 70-tych rokov zničila. 1968 bol nesmierne dôležitým rokom nielen pre Československo, ale aj pre Maďarov žijúcich na jeho území. V priebehu udalostí totiž nastala jedna z mála takých historických chvíľ, ktorá im ponúkla možnosť pokúsiť sa o aktívne ovplyvňovanie dejov okolo nich namiesto ich pasívneho strpenia. To, že sa im to podarilo iba na malú chvíľu, nebola chybou tejto niekoľko stotisícovej komunity. Árpád Popély súbor dokumentov otvára známym stanoviskom CSEMADOK-u z 12. marca 1968. Táto jeho voľba naznačuje isté zúžené vymedzenie obdobia roku 1968, čo v nás vyvoláva istý, aj keď iba mierny, pocit nedostatku. História roku 1968 sa totiž nezačala 1. januára, ba ani 5. januára, v deň, keď Ústredný výbor Komunistickej strany Československa rozhodol o nezlučiteľnosti funkcií prvého tajomníka a prezidenta republiky, keď predstaviteľ stalinizmu, Antonín Novotný rezignoval na funkciu prvého tajomníka a na jeho miesto bol zvolený Alexander Dubček, v tom čase ešte považovaný za funkcionára oddaného Sovietskemu zväzu, ktorý sa ale po niekoľkých týždňoch stal emblematickou osobnosťou Pražskej jari. Začiatok politického kvasenia môžeme datovať na začiatok 60-tych rokov, do roku 1962 - 63. Tento predel vyznačili také udalosti, ktoré možno označiť za symbolické - zbúranie pražskej sochy Stalina, odstránenie mŕtvoly Klementa Gottwalda z mauzólea týčiaceho sa nad Prahou, a najmä rehabilitácia obetí politických procesov. Tieto udalosti rozhýbali celú československú spoločnosť, a v rámci nej aj maďarskú komunitu na Slovensku. Vďaka tomuto pohybu sa dostali na povrch sily, ktoré v roku 1968 v CSEMADOK-u i mimo nej vystúpili za rozšírenie práv maďarskej menšiny. Tých ďalších 149 dokumentov, ktoré nasledujú po spomínanom stanovisku CSEMADOK-u, však už poskytuje úplný obraz o postupnom rozvinutí sa maďarských reformných požiadaviek, ale aj o tom, ako sa pomaly, ale isto prevládla normalizácia. Materiál, pestrý aj z hľadiska pôvodcov jednotlivých dokumentov, možno podľa zámerov analytického prístupu rozdeliť do viacerých tematických skupín, a k jednotlivým skupinám pristupovať ako k samostatným „príbehom“, ktoré ale prirodzene úzko spolu súvisia. Bez nároku na úplnosť za tematické skupiny môžeme považovať napr. požiadavky na zlepšenie situácie Maďarov na Slovensku, sformulované po vzoru stanoviska CSEMADOK-u rôznymi maďarskými organizáciami; prudkú slovensko-maďarskú polemiku v tlači, ktorá nasledovala po zverejnení týchto požiadaviek; proces prípravy ústavného zákona o národnostných menšinách; reakcie Maďarov na Slovensku na okupáciu Československa; vznik „civilnej sféry“ v roku 1968; „normalizáciu“ CSEMADOK-u a maďarského verejného života atď. Zborník dokumentov je využiteľný aj z mnohých ďalších aspektov; na základe zverejnených prameňov napr. možno načrtnúť aj akési osobné dejiny verejných činiteľov v nich vystupujúcich: osudy Gyulu Lőrincza, Rezső Szabóa, László Dobosa a iných totiž odzrkadľujú všetky protirečenia histórie Maďarov na Slovensku. Poslednú, z hľadiska stavby zborníka samostatnú časť tvoria hlásenia maďarských zastupiteľských orgánov so sídlom v Bratislave a v Prahe z obdobia medzi aprílom 1968 a májom 1972. Tieto hlásenia, z ktorých niektoré boli písané s väčším časovým odstupom a majú charakter sumáru udalostí, dobre dopĺňajú ostatné pramene, a zároveň odhaľujú mnohé súvislosti, ktoré z ostatných dokumentov sa nedajú zistiť. Zvlášť zaujímavé a faktograficky bohaté sú hlásenia generálneho konzula maďarského konzulátu v Bratislave Pála Sztankóa, ktoré z hľadiska štýlu aj obsahu, svedčiaceho
