Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Agora

182 Kálmán Petőcz

Je normálne, ak sa niektorí Slováci domnievajú, že teraz, v 21. storočí, v EÚ a NATO, sú skutočne ohrozovaní Maďarmi? Naozaj tí politici, čo strašia maďarským iredentizmom a revizionizmom, či „zákernými úkladmi“ politikov SMK a ich „separatistickými“ cieľmi, veria tomu, čo hovoria? Možno, že vo svojom populistickom amoku už natoľko stratili súdnosť, že tomu naozaj veria. Stačí však, že tomu verí, alebo aspoň sa toho podvedome obáva pomerne značná časť slovenskej populácie. Pretože tieto obavy potom politici „šikovne“ využijú pre zvyšovanie svojej popularity a pre odvedenie pozornosti od skutočných problémov.

9. Prečo má značná časť obyvateľstva (podvedomé) obavy z Maďarov? Určite k tomu prispievajú aj negatívne osobné a rodinné skúsenosti mnohých Slovákov, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generácie a stávajú sa súčasťou kolektívnej pamäte, niekedy síce v mierne zdeformovanej podobe, ale s reálnym základom. Ide hlavne o obdobie posledných desaťročí existencie Rakúsko-Uhorská a o prechmaty maďarskej vrchnosti na územiach pripojených k Maďarsku po 1. viedenskej arbitráži.

10. To je však len jeden z dôvodov. Druhým je desaťročia trvajúce pomýlené vyučovanie dejepisu a úplná absencia multikultúrnej výchovy a interkultúrneho vzdelávania na školách, ako aj absencia multikultúrnej osvetovej dimenzie pôsobenia médií. Čo je najväčšou chybou učebníc vlastivedy, zemepisu a ostatných všeobecnovzdelávacích predmetov? Písanie geografických názvov? Iste, aj to. Učebnice vlastivedy však jednoducho ignorujú existenciu, život, kultúru a zvyky národnostných menšín žijúcich na Slovensku a naozaj posilňujú v žiakoch a študentoch dojem, ako keby Slovensko bolo „len“ štátom Slovákov. Navyše, učiť maďarské deti z mechanicky preložených učebníc vlastivedy primárne určených pre deti slovenské (čo je prax, s nástupom nového vedenia ministerstva školstva ešte viac presadzovaná) je trend, ktorému chýba elementárny cit pre ľudskú, didaktickú a emocionálnu korektnosť. 11

11. K tomu sa už len pripája preceňovanie „trpiteľskej roly“ Slovákov v Uhorsku. Preceňovanie konfliktnej stránky slovensko-maďarských vzťahov v dejinách je úplne scestné. Neschopnosť podávať dejiny v širokých geopolitických a kultúrnych súvislostiach je zarážajúca. Utrpenie? Genocída? Večný konflikt? Čo sú potom milióny obetí „večných“ poľsko-ruských, poľsko-nemeckých, francúzsko-nemeckých, nemecko-českých, srbsko-chorvátskych a iných balkánskych konfliktov? Čo majú povedať Poliaci, ktorých územie neustále oscilovalo medzi ničím a pomaly najväčším štátnym útvarom „predruskej“ Európy? Čo majú povedať Nemci, ktorí mali (aj vlastným pričinením) na krku Hitlera, a potom ich ešte popresúvali v miliónoch po Európe ako dobytok? Čo majú povedať Židia so svojím Holocaustom, najväčším kolektívnym utrpením v dejinách? Ku ktorému dosť výraznou mierou prispeli aj Slováci a Maďari? A Rusi, Ukrajinci, ktorým nestačilo, že ich napádali a vraždili iní, kántrila ich aj vlastná vrchnosť v neuveriteľných počtoch? Balkánske národy? Oproti ich peripetiám sú slovensko-maďarské vzťahy neskutočnou idylou. Aj s nedorozumeniami rokov meruôsmych, so zatvorením slovenských gymnázií, Apponyiho zákonmi, áno, aj Černovou, Trianonom, Viedenskou arbitrážou a totálnou diskrimináciou Maďarov v ČSR po II. svetovej vojne. I keď, i keď, a to si musia uvedomiť zase tí, čo radi bagatelizujú: každé utrpenie je individuálne, a pre jednotlivca či pre jeho rodinu je malou útechou, či trpí len sám, alebo spolu so stovkami, tisíckami, alebo rovno miliónmi svojich dru-