Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Agora

180 Kálmán Petőcz

„Spomedzi početnejších národov Uhorska - ku ktorým patrili aj Rumuni, Chorváti, Nemci, Srbi a Rusíni - nikto nie je svojou kultúrou a mentalitou taký blízky Maďarom, ako práve Slováci. “

László Sólyom, prezident Maďarskej republiky, príhovor k študentom Univerzity Mateja Bela,

16. novembra 2006, www.keh.hu

1. Maďari a Slováci majú k sebe spomedzi bývalých národov Maďarského kráľovstva/Uhorska naozaj najbližšie. Má to viacero dôvodov, ale asi najvýznamnejší je ten, že slovenské etnikum/slovenský národ ako celok bol počas celej existencie Uhorska vždy jeho súčasťou, takisto celé súčasné územie Slovenska bolo vždy integrálnou súčasťou Maďarského kráľovstva. Aj vtedy, keď sa Uhorsko pod náporom Osmanskej ríše a vnútorných rozporov rozpadlo na tri časti. Vari žiadne iné územie bývalého Uhorska nebolo považované za natoľko integrálnu súčasť kráľovstva, ako práve severozápadné župy.

2. Turecká okupácia mala ďalekosiahly vplyv aj na ďalšie „zbližovanie" slovenského a maďarského etnika v dôsledku značnej migrácie južno-severným a neskôr severojužným smerom. Tieto pohyby mali značný vplyv aj na zbližovanie sa oboch ľudových kultúr. Zároveň obdobie tureckej okupácie časovo korelovalo so značným spoločenským pohybom a vývojom v západnej časti Európy, majúcim spätný vplyv aj na vtedajšie zachované územia štátu. Nové impulzy našli primárne uplatnenie práve v severozápadnej, „nedotknutej“ časti územia, aj vďaka rozvoju miest podnietenému nemeckými kolonistami. Podobnosť konfesionálneho zloženia maďarského a slovenského obyvateľstva - cca 80 % katolíkov a 20 % protestantov - tiež súvisí s touto historicky danou územnou previazanosťou. (Na rozdiel od Srbov, Rumunov a Rusínov, kde sa udržal, či prevládol pravoslávny, či gréckokatolícky obrad.)

3. Tri ostatné veľké národnosti Maďarského kráľovstva - Rumuni, Srbi a Chorváti - mali v druhej polovici 19. storočia (už opäť) svoje vlastné štáty za hranicami krajiny, resp. dosiahli v rámci Uhorska autonómiu (Chorváti).2 Ich vzťah k etnicky zmiešaným územiam v rámci Uhorska bol teda trocha iný, než v prípade Slovákov. Tí nemali „vlastný“ štát - ich celá sídelná oblasť ležala vo vnútri krajiny. Myšlienka „vytrhnutia“ sa z daného štátneho útvaru slovenskú elitu veľmi dlho ani nenapadla, to však neznamená, že k „svojmu“ vlastnému, slovenskému územiu necítila silné väzby.

4. Z uvedených historických dôvodov však k územiu „Felvidéku“ cítili (a cítia) silné väzby aj Maďari. Toto puto bolo (a je) ďalej posilnené aj inými faktormi:- relatívnou blízkosťou k hlavnému mestu a iným významným mestám, ako Győr, Eger, Miskolc, Ostrihom, Sárospatak;- početnými vyobrazeniami „hornouhorských“ a slovenských miest, krajov, zvykov a ľudí v dielach významných maďarských umelcov (Jókai, Mikszáth, Márai, Bartók, Kodály, Csontváry-Kostka, Mednyánszky/Medňanský, Szinnyei), pochádzajúcich, či prevažnú časť života žijúcich na území dnešného Slovenska,- významnými osobnosťami, pochádzajúcich z tohto územia, či majúcich aspoň sčasti slovenský pôvod (Rákóczi, Tököly, Matej Bel/Bél Mátyás, Petőfi, Madách, Görgey, Dessewffy, Gábor Baross);