Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
160 Tamás Török Preklady spomenutých dvoch máp pozostávajú najmä z kalkov a polokalkov. Základom týchto prekladov sú síce maďarské mená, ale v mnohých prípadoch sa prekladateľom nepodarilo vytvoriť názov odzrkadľujúci maďarské meno (porovnaj Török, 2002a, s. 36 - 41; Török, 2002b, s. 190 - 194; Vörös, F., 2006, s. 36). S úkonmi prekladov sa zaoberám neskoršie. 3. Právna regulácia používanie toponým v Československu Pri právnej regulácii používania jazykov menšín počas prvej Československej republiky nebolo možné nevnímať príslušné rozhodnutia saintgermainskej mierovej zmluvy: „Na základe 7. článku tejto zmluvy »občania Rakúska mohli používať svoje jazyky v súkromnom a obchodnom styku, v náboženstve, v tlači a na verejných zhromaždeniach«“ (Szabómihály, 1998, s. 135). Používanie názvov obcí a ulíc po prvýkrát upravil zákon č. 266/1920 Z. z. Na základe tohto zákona patrilo určenie „československých“ názvov obcí do právomoci ministerstva vnútra. Oficiálne názvy boli „československé“, ale obciam s minimálne 20 % podielom menšinového obyvateľstva a obciam, ktoré nemali „československé“ názvy dovolil minister vnútra používať názvy aj v menšinovom jazyku. „Určenie »československého« názvu urobili viacerými spôsobmi. Ak zo starších prameňov bolo vykázateľné slovenské (alebo slovanské) meno, určili to za »československý« názov obce; na maďarskom jazykovom území sú takéto názvy napríklad Krásnohorské Podhradie (1808: Krásnohorské Podhradí - Krasznahorkaváralja), Levice (1773: Lewicze- Léva), Fiľakovo (1786: Filakowo- Fülek). Názvy, ktoré mali vysvetliteľný (apelatívny alebo propriálny) základ, väčšinou preložili do slovenského jazyka. Také sú napríklad Dunajská Streda (Duna-Szerdahely), Svätá Mária (Szent- Mária), Štrkovec (Kövecses). V mnohých prípadoch slovenský názov obce bol totožný s maďarským, rozdiel bol len v spôsobe písania: Žigard (Zsigárd), Gimeš (Gímes), Tornaľa (Tornaija) [...] Veľa názvov obcí je v maďarskom jazyku kompozitom. V týchto prípadoch novovzniknutý slovenský názov bol hybridný, napr. Maďarský Bél (Magyar- Bél), Čiližský Ňárad (Csiliz-Nyárad) [...] Názvy obcí, ktoré boli písané po maďarsky a podľa maďarského pravopisu boli schválené najmä na Žitnom ostrove: Apáca- Szakállas, Ekei, Baka“ (Szabómihály, 1998, s. 137; zvýraznenia odo mňa - T. T.). V prípade terénnych názvov sa pomenovania tradovali ešte z maďarských čias (porovnaj Vörös, F., 2004, s. 372). Nariadenie č. 964 z roka 1948 zmenilo názov 710 - zväčša maďarských - obcí, a zrušilo ich používanie v menšinovom jazyku (Kulcsár, 2005, s. 66). Takýmto spôsobom sa stalo z Veľkého Medera Čalovo (Nagymegyer). Týmto nariadením sa dostali mená slovenských historických osôb do maďarských názvov obcí, napr. Štúrovo (skoršie: Parkan - Párkány), Gabčíkovo (Beš - Bős), Sládkovičovo (Dioseg - Diószeg). Uznesenie vlády z roka 1952, podľa ktorého mali názvy obcí označiť aj po maďarsky, sa nevykonalo, ba v 80-tych rokoch chceli zakázať používanie maďarských pomenovaní obcí aj v tlači. Po združstevnenľ bolo potrebné vyhotovenie nových evidenčných máp. Nové evidenčné mapy boli jednojazyčné (medzi nimi sa našla aj maďarská, slovenská ale i dvojjazyčná mapa). Roku 1972 sa zaviedli nové, tzv. základné mapy, ktoré mali len slovenské záznamy.
