Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
Zmeravená tradícia 151 níckeho hospodárenia (Bíňska svadba, Lúčenie regrútov, Vianočné zvyky, Vinobranie, Žatva atď.). Už aj tieto majú čiastočne charakter ľudovýchovné zameraných hier; produkcie, predstavujúce miestne historické udalosti už úplne pripomínajú takéto hry: História Svätej studne (1999) alebo Pasovanie vefkokniežaťa Istvána Štefana za rytiera (2000). Všetky tieto sú javiskové atrakcie, určené pasívnym divákom. Naproti tomu zbieranie vajec, uskutočnené v roku 2000 (aj z tohto možno vidieť zábery vo filme) je zdanlivo autentickým zvykom, veď zberači vajec chodia z domu do domu, zapájajú do deja aj miestnych obyvateľov, popritom však predstavujú tento zvyk kŕčovito sa pridržiavajúc scenára Ferenca Csókása. Vo filmovom detaile vojdú zberači vajec (náhodou!) práve do dvora Ferenca Csókása, prvý mládenec prednesie zdravicu, ktorú prebásnil Ferenc Csókás a ktorú sme už vyššie citovali, potom na tichý pokyn majstra (čo nebolo určené pre kamery, predsa ho však zreteľne počuť) začala mládež tancovať. Strýko Feri im povie ešte aj to, čo majú spievať. Po tanci ponúkne vínom natoľko rozpačitých mládencov, že len na tretie ponúkanie sa nájde jediný, ktorý aj zdvihne svoj pohár. Charakter ľudovýchovnej hry teda nechýba ani tomuto zvyku, ale jeho priebeh má predsa len iný ráz, ako priebeh vyššie spomenutých inscenácií. Z vlastných výskumov viem, že zberači vajec skutočne prejdú celou dedinou, vojdú do každého dievčenského domu, a aj keď nie každé dievča ich čaká v miestnom kroji s krátkymi sukňami, pozvanie na večernú zábavu však obvykle prijmú. Na rozdiel od toho, čo ukazujú filmové zábery, v skutočnosti - aj keď riadene, organizovane - je celá dedina aktívnym účastníkom tejto udalosti. Pendant maliarskej knihy z hory Athos, ktorá je citovaná v motte tejto práce, je prítomný v chápaní ľudovej kultúry oboch predstavených obcí: normou, ktorej sa treba pridržiavať, aby sa uchovala „stará, neskazená tradície", je v Bíni citovaná poznámka starého muža (pripomeňme si: ...nehnevajte sa chlapci...) na ktorú sa Ferenc Csókás odvoláva ako na etalon; v Mliečne túto normu predstavuje opis Antala Khľna. Tým sa vlastne porušuje jedna z najpodstatnejších charakteristík folklóru, jeho neustála premenu, jeho vývoj v čase. Týmto zmeravením zvyku dochádza k pokusu o jeho zbavenie jednej charakteristickej črty, jeho živosti, a viesť ho smerom k akejsi javiskovej produkcii. Na prvý pohľad by sme mohli povedať, že z tohto hľadiska sú v priaznivejšej situácii tie obce, kde kedysi neopísali, nepublikovali miestne zvyky, a tak dnešní organizátori nemajú po čom siahnuť, sú nútení spoliehať sa na tradíciu, na spomienky a na ľudskú kreativitu. S postupom času je však takýchto obcí stále menej (ak vôbec takéto ešte nejaké existujú!), a navyše, aj v takýchto prípadoch pôsobí „očakávanie vonkajšieho sveta“, veď médiá chrlia, aké majú byť dedinské fašiangy, svadby atď. A tento - parafrázujúc výraz Flansa Mosera7 - folklór z druhej ruky dnes už prakticky prenikol do všetkého, o čom sme, či boli sme náchylní si myslieť, že je to autentická ľudová kultúra... Na základe doteraz uvedeného možno nadhodiť (a treba nadhodiť!) otázku: do akej miery možno vyššie predstavené javy považovať za folklór? Teraz tu samozrejme nie je ani priestor, ani príležitosť na to, aby sme sa opätovne zaoberali s mimoriadne rozvetvenou problematikou folklóru - folklorizmu8 v celej jej šírke. Ak otázku
