Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
Národné zmierenie 13 tickej pozornosti dostal nejaký špecificky menšinový návrh zákona, alebo rozhodnutie, teda ak sa diskusia spájala s istým konkrétnym maďarským cieľom či záujmom; menej už vtedy, keď reč bola o zneužívaní moci, o panovačnosti politikov, ktorí si svoju autoritu vybudovali z veľkej časti na protimaďarskosti.7 Pragmaticky uvažujúce maďarské menšinové strany sa radšej zamerali na obsadenie pozícií vo verejnej správe, na posilnenie menšinových kultúrnych inštitúcií a na dosiahnutie svojich ekonomických cieľov, a začali sa vyhýbať debatám, ktoré boli označené za ideologické, a zdali sa byť neplodnými. Lenže je zásadný rozdiel medzi ideologickými debatami a diskusiami o hodnotovom poriadku. Tie prvé, ideologické, sú predovšetkým nástrojmi mocenských cieľov politiky. Diskusiu o hodnotovom poriadku možno viesť aj proti mocenským cieľom, v žiadnom prípade sa nesmie stať ich nástrojom. V takejto diskusii sa preskúmavajú základné princípy súdržnosti spoločnosti, respektíve politického spoločenstva - a to aj vtedy, keď je to proti mocenským záujmom, eventuálne aj proti záujmom väčšiny.8 Preto politici, zakotvení do hodnotového sveta moci, ju sami nikdy nedokážu úspešne doviesť do konca. Diskusia s nimi sa rýchlo ideologizuje, lebo ju využívajú na posilnenie vlastných, a na oslabenie protivníkových mocenských pozícií. Zrejme preto sa zdala byť konfrontácia názorov s politikmi väčšinového národa ideologická, a po niekoľkých slovných potýčkach, podfarbených aj mocenskými prvkami, aj neplodná pre menšinových politikoch, túžiacich po úspechu a výsledku. Lenže nové idey sa vynárajú práve v takýchto debatách. Šťastnejšia polovica Európy od čias osvietenstva dobre vie, že politici z ich mocenských pozícií môžu vytvoriť podmienky pre zrod diel sformulujúcich idey novej doby, ale rovnako môžu aj znemožniť ich vznik. Dokážu pomôcť aj v tom, aby sa nové myšlienky dostali k hlavným adresátom, k členom politického spoločenstva. L) politických spoločenstiev modernej doby sa dá hovoriť o zmene hodnotového poriadku len vtedy, ak sa tá dotkne nielen „učených“ a zainteresované skupiny vedúcej politickej vrstvy, ale aj veľkej väčšiny členov spoločnosti. Vychádzajúc z historických skúseností 19. a 20. storočia musíme konštatovať jednu evidentnú skutočnosť. Na začiatku 21. storočia je vytvorenie ústavného konsenzu vo veci maďarských menšín v moci občanov tvoriacich Maďarskú republiku. Nemôžu do toho zasahovať cudzie armády, nemôžu tomu zabrániť nacionalisti susedných štátov. Je na ich vlastnom rozhodnutí, či ju vytvoria, a aj to, ak ju nevytvoria. Už sa nemôžu vyhovárať na nikoho. Rovnako je jedine na ľuďoch tvoriacich maďarský národ, či sa teraz, na začiatku 21. storočia, budú usilovať o zmierenie so susedmi. Mnohí by radi zabránili takémuto rozhodnutiu. V našej dobe ale nemôžu zabrániť tomu, aby sa informácie o takýchto snahách a ich detaily dostali k občanom. Odporcovia zmierenia by nemali by inú možnosť, než viesť dlhú a otvorenú diskusiu, a to aj vtedy, keby boli súčasťou vlády. Nemalá časť vedúcich politických činiteľov jednotlivých krajín by zaiste pristupovala k takémuto procesu podozrievavo, a snažila by sa ho prekaziť. Mnohí sú zainteresovaní na jeho neúspechu. Niektorí v súlade s vlastným hodnotovým poriadkom by v ňom videli len číru ideológiu, a chápali by ho ako propagandistický útok na ich autoritu - pretože oni sami si udržujú vplyv prostredníctvom propagandy, pozostávajúcej z kombinácie agresívnych ideológií. Ale Maďarsko by aj tak mohlo toho urobiť veľa. Jednak by ho v susedných štátoch podporilo nemálo ľudí; mnohí z nich už teraz, keď majú na to možnosť, podporujú zmierenie. Ďalej, k osloveniu verejnosti jedného demo
