Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
122 Ilona L. Juhász prehnané demonštrovanie mad'arstva, ktoré podnecovali maďarské umelé piesne, maďarský tanec, trojfarebný [maďarské národné farby: červená-bielazelená - pozn. autora] odev atď. (...) A ľudová kultúra? Pomaly, ale isto sa na ňu usadzovala hrdza meštianskeho životného pocitu... (...) A po roku 1938? Vari sa odzrkadľuje v tancoch, piesňach a dekoratívnom umení dedín horthyovská éra? Nie! Ako by aj mohli žiť ďalej v tom zatuchnutom ovzduší duchovnej otupenosti? Utiahli sa, zmeraveli v zdanlivej mŕtvosti. A vtedy sa zablysol diabolský úsmev grófskeho Maďarska: veľkodušným gestom vymašličkoval »maďarskú kultúru« a na zaslepenie celej krajiny ju nechal tancovať a spievať na predstaveniach hnutia Göngyösbokréta v budapeštianskom Mestskom divadle. Tak sa stala ľudová kultúra oblečenou pestrou múmiou...11 (...) Skoro každý súhlasí s tým, že zbieranie výtvorov klasického roľníckeho umenia a ľudovej slovesnosti je našou prvoradou povinnosťou, sú to poklady, o ktoré sa bojíme. Gorkij oprávnene považoval ľudovú slovesnosť za základ národnej kultúry, taký istý názor mali aj naši klasici. Žiaľ, naši súčasní spisovatelia a básnici si to uvedomujú už menej. Od roku 1948 sa v našej literatúre iba básnici pokúšali splatiť svoj dlh formálnym napodobňovaním ľudových piesní....“ V inom odseku Dobos už zdôrazňuje potrebu odhaľovania a uchovávania pôvodných „pokladov“: „... Je bezpodmienečne nutné úplné zmapovanie pokladov, ktoré ešte možno nájsť, ako aj ich uchovanie v pôvodnej kráse. Treba dosiahnuť, aby si mládež obľúbila ľudové piesne. Aby si k nim privykli uši a nohy. Treba, aby si aj oči privykli formám, ktoré po predkoch zdedili...“ Ďalej protirečiac doterajšiemu pokračuje: „...Umelec, spisovateľ sa nemôže zastaviť pri formových variáciách, kopírovaní roľníckych výtvorov. Ľudová kultúra poskytuje k tvorbe vždy len základy a rámec. Formy ľudovej kultúry musí vyplniť obsahom náš dnešný život. Tak vzniká obsahom socialistická, a formou národná kultúra. To je cesta rozvoja roľníckej a robotníckej, minulej a súčasnej ľudovej kultúry a budúcnosti nášho kultúrno-masového hnutia...“12 V V podstate teda vytvoril jednu nezmyselnú teóriu, z ktorej nie je jasné, či je treba uchovávať starobylé formy, alebo či je potrebné vytvárať nové diela. Tento myšlienkový pochod však nie je ojedinelý, v dobovej maďarskej tlači na Slovensku sa s ním stretávame úplne všade. Ako som už vyššie uviedla, v počiatočnom období medzi Maďarmi na Slovensku národopisné vzdelaní bádatelia neboli, takže kde-kto sa vyjadroval, diskutoval o otázkach ľudovej kultúry, určoval smer národopisného výskumu, od politikov cez tzv. kultúrnych pracovníkov až po spisovateľov a básnikov. Ľudové tradície a maďarskú národnú kultúru spomínali v súvislosti s ustáleným slovným spojením „obsahovo socialistická a formou národná kultúra“ aj neskôr, až do roku 1989 sa objavuje v prejavoch na rôznych podujatiach. Ďalší slovný zvrat, ktorý sa tiež bežne používal až do zmeny politického systému, bol „pestovanie pokrokových tradícií“.
