Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

Národné zmierenie 11

nostľ v minulosti, odpoveď je negatívna, pretože hlavné kanály národnej komunikácie tradične držal vo svojich rukách národný štát.2 Ak vo veci latentného alebo otvoreného nepriateľského vzťahu voči druhému národu existuje ústavný konsenzus, tak túto vec nezmení ani zmena vlády podľa pravidiel ústavnej demokracie.

V dvadsiatom prvom storočí sa však situácia mení. Internet je už nekontrolovateľný. Aj mnohé televízne a rozhlasové kanály sa dostali spod bezprostrednej štátnej kontroly. Aj časť tlače ochotne poskytuje priestor otvoreným diskusiám takéhoto typu3. V ére medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov národný štát nemôže obmedzovať vydávanie kníh, časopisov, distribúciu filmov v jazyku susedných národov, a v Európskej únii nemôže ani colnými bariérami obmedzovať ich dovoz. K dispozícii sú aj neustále inovované, stále lacnejšie a stále výkonnejšie elektronické nosiče informácií. Mocenské orgány národného štátu sa teda dajú obísť.

Tá časť kultúry, ktorá sa zaoberá práve systémom vzťahov stredoeurópskych národov, by sa mala šíriť u susedov, a nielen príležitostne, ale priebežne. A to je veru zodpovednosťou tak Slovákov, ako aj Maďarov.

A nakoniec, ani ústavný konsenzus o národnom utláčaní maďarských menšín v kruhoch politickej elity nie je bez trhlín. Protimaďarskosť je totiž často ideologickým nástrojom tých, ktorí sa snažia o centralizáciu mocenského systému. A vždy sa nájdu aj takí, ktorým centralizácia moci nevyhovuje. Do tejto „trhliny“ sa vmestila napríklad aj viacnásobná vládna účasť strán maďarskej menšiny na Slovensku. Čiastočnú výnimku z tohto modelu tvorí len prvá vládna účasť Maďarov v roku 1990, keď hlavným motívom ich prizvania do vlády bol úspech revolúcie a spustenie zmeny režimu, avšak aj v tomto prípade protivníkom bol centralizovaný mocenský systém komunistickej diktatúry.

Viacnásobná vládna účasť strán maďarskej menšiny však dodnes neprerástla do dialógu medzi národmi. K tomu je totiž potrebné, aby sa splnilo niekoľko podmienok: musí byť ochota na Slovensku, konsenzus v Maďarsku, konsenzus vo vnútri maďarskej menšiny. Ďalej, musí byť naformulovaná taká nová, dlhodobá národná stratégia na Slovensku, ktorá je postavená na priateľstve s Maďarmi, na spojenectve s Maďarskom, a nie na nepriateľstve zakladajúcej sa na pocite ohrozenosti. Túto stratégiu je potrebné predovšetkým skoncipovať, aby sa o nej vôbec mohla začať diskusia.

Až keď táto diskusia bude z hľadiska značnej časti politického spoločenstva krajiny úspešná, vtedy sa môžu zmeniť doterajšie politické zlomové čiary. Môžu sa objaviť voliči, ktorí si želajú doterajšiu buď otvorenú alebo skrytú nevraživosť vymeniť za zmierenie založené na národnej spravodlivosti, takí, ktorí by radi oslobodili politický systém od ťarchy ideológie národného strachu. Odpor by bol zrejme silný, až urputný. Živitelia aj drsnejšej, aj miernejšej formy národného strachu by si uvedomili, že sa ohrozuje jeden zo základných pilierov ich legitimity.

Ale dozrel už čas pre takúto zmenu? Nastala tá vhodná historická chvíľa? Pozrime sa, čo sa zmenilo oproti systému vzťahov z dvadsiateho storočia. Predovšetkým to, že Maďarsko a Slovensko sa stali členmi Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Tento stav vylučuje akúkoľvek násilnú zmenu hraníc. Takže ani extrémisti v Maďarsku nemôžu reálne počítať s pričlenením istých častí územia susedného štátu, pre susedov preto odčlenenie nepredstavuje reálnu hrozbu.

Z toho vyplýva, že vytváranie predstavy ohrozenia neslúži reálnej zmene hraníc, respektíve predchádzaniu takejto zmeny, ale zabezpečeniu alebo posilneniu iracio-