Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
66 József Liszka však teraz hádam dôležitejšie to, že Schreiber popri zmienenej Mikszáthovej pasáži uvádza citácie ešte z dvoch miest z jeho diela, kde nachádzame odkaz na rastúce šaty. Jedna nás snáď dovedie bližšie k riešeniu: „Podľa jednej španielskej legendy spolu s Kristom rástlo aj jeho rúcho“ (Mikszáth Kálmán Munkái XXXII. 23. [Práce Kálmána Mikszátha] Cituje: Schreiber 1996, 649). Legenda Pražského Jezuliatka sa totiž tiež zrodila na španielskej pôde a v krátkosti znie takto: Istý toledský, podľa iných prameňov sevillský tichý karmelitský mních mal jednej noci videnie, v ktorom sa mu zjavil malý Ježiš. Vidina mnícha natoľko opantala, že mesiace, roky túžil po tom, aby ešte raz mohol uvidieť malého Ježiška. Začal vyrábať voskovú sošku malého Ježiška. To sa mu však nijako nedarilo, stále vytváral nové a nové sošky, a keď dosiahol takú dokonalosť, akú si želal, opäť sa mu zjavil malý Ježiš. Po tomto zjavení sa mních celkom vysilený zrútil na zem mŕtvy. Medzitým sa otcovi predstavenému zjavil sen, v ktorom sa mu objavil mŕtvy brat (mních) a predpovedal mu, že táto asi 50 cm vysoká soška nebola zhotovená pre ozdobu kláštora. Presne o rok si po ňu príde niekto, prostredníctvom koho sa raz dostane do Čiech, kde ju ako Pražské Dieťa (Jezuliatko) budú uctievať. A tak sa aj stalo: 0 rok na to sa u otca predstaveného zjavila Dona Isabella Manrique de Lara, ktorá sošku neskôr, v roku 1556, darovala dcére, vydávajúcej sa do Čiech. Soška sa potom v rodine dedila, až kým ju Polyxena Lobkovitzová, jedna z najvýznamnejších ženských postáv českej protireformácie, v r. 1628 nedarovala pražskému karmelitskému kostolu (Steinhart 1988, 32-35). To, samozrejme, nemohla byť náhoda, veď z monografie Lothara Zenettiho vieme, že kult malého Ježiška v Španielsku (neskoršie v Itálii) prekvital práve v kláštoroch karmelitánov a boli vytvorené jeho nespočetné ikonografické varianty. Jedným z nich je i Pražské Jezuliatko (Zenetti 1987). A keďže spomínaná Dona Isabella Manrique de Lara bola rodenou Neapolčankou, nemôžeme vylúčiť ani tú možnosť, že v prepojení talianskeho a španielskeho kultu malého Ježiška, presnejšie v rozšírení typu sôch Pražského Jezuliatka, zohrávala nejakú úlohu (porovnaj: Gockerell 1997). V súvislosti s kultom Pražského Jezuliatka je vhodné poznamenať, že sa pomerne rýchlo stal populárnym, v neposlednom rade i zásluhou istého karmelitského mnícha. Bol pôvodom Čech, avšak narodený v Győri (Maďarsko). V prameňoch sa spomína ako Mních Imre (Bruno 1944, 3), ako „Otec Imre, nazvaný podľa kráľa svätého Štefana“ (Bálint 1989, 108), resp. ako Bernhard Josef Barath (Steinhart 1988, 16). On ako prvý aj v knižnej podobe zhrnul legendu Pražského Jezuliatka a s ním spojené zázraky. Jeho práca vyšla v r. 1737 v nemčine (Pragerischer Gross und Klein), potom v r. 1740 v taliančine, resp. aj v češtine. Následne po tom, najmä vďaka rádu karmelitánov, umiestnili podobizeň pražskej sochy vo všetkých kláštorných kostoloch monarchie. Aj inými cestami sa kult šíri, takže ho nájdeme takmer po celom svete. Napr. Imre Eszterházy, ostrihomský biskup, nosil posvätný obrázok Pražského Jezuliatka ako amulet poskytujúci ochranu pred démonmi a ďakoval mu vraj aj za splnenie svojich želaní. K úcte k nemu pobádal aj ostatných a jednu podobizeň posvätného obrázku daroval pútnemu miestu Marianka, kde ju umiestnili na oltári Svätého Jozefa (Pásztor 1943, 35). Monografisti posvätnej sošky už starostlivo vyčíslili rozšírenie kultu v celosvetovom meradle. Teraz podotýkam iba toľko, že mne osobne sa podarilo nájsť kostolnú obliekaciu sošku v nemeckom Mühldorfe, v českých lokalitách Pribram a Teplá, v rakúskom Maria Elende a Sankt Pôltene, na území dnešného Slovenska v Bratislave, v Dunajskej Strede, v Tvrdošovciach, vo Veľkej Mači, v Košiciach atď.; v maďarskom Egri, Szombat
