Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
48 Zoltán Kőrös la iná možnosť, časť cesty zdolávali niektorí moji pamätníci peši, ale ich najčastejšie využívaným dopravným prostriedkom boli vlaky, nejeden pamätník spomína na cestovanie na strechách preplnených vagónov. Najväčšie nebezpečenstvo hrozilo v sovietskych okupačných zónach. Pohybovať sa po nich bolo nebezpečné najmä v prvých mesiacoch po skončení vojny, ako to dosvedčili viacerí moji pamätníci, ktorí skončili na dlhé roky v ZSSR (József Sulci, Gusztáv Varga, István Tóth). Niekedy sa väčšia aktivita vyplatila, ale vo všeobecnosti bola cesta domov bezpečnejšia až vtedy, keď sa situácia po vojne upokojila (zlepšujúce sa možnosti dopravy, znižujúce sa riziko odvlečenia do ZSSR, zvyšujúca sa bezpečnosť na cestách). Západní Spojenci prepúšťali prvých zajatcov už po prechode frontu. Samozrejme, prednosť mali príslušníci spojeneckých národov (Poliaci, Francúzi, Rusi, Juhoslovania, Česi, Slováci atď.), ktorí sa ocitli v masách zajatcov64. Briti, ktorí sa zbavovali zajatcov najrýchlejšie, od 4. júna 1945 prepúšťali zajatcov z internačných priestorov, predovšetkým baníkov, roľníkov a poľnohospodárskych robotníkov, aby sa zaistilo zásobovanie65. Americkí generáli Patton a Bradley prepustili v máji a júni 1945 približne pol milióna takých zajatcov, ktorí mali bydlisko v západných zónach66. Aj viacerí moji pamätníci (József Batoska, Ernő író) spomínali na prepúšťanie tých zajatcov, ktorí bývali niekoľko desiatok kilometrov od zajateckého tábora. Len čo sa situácia natoľko upokojila a zlepšili sa aj dopravné možnosti, začali chodiť smerom domov aj organizované transporty zajatcov. Prvé odišli z britskej a americkej zóny na jeseň 1945. Väčšie zberné miesta sa zmenili na špeciálne prepúšťacie tábory - tí, čo sa vracali z amerických táborov, prechádzali vo Francúzsku cez Mailly-le-Camp, ostatní sa dostali domov cez Mníchov a Poking. Briti využívali na takéto účely tábory pri Eselheide a Klagenfurté. Z francúzskych táborov išli domov transporty na jar 1946, hlavná trasa francúzskych vlakových súprav viedla cez Strasbourg, Bregenz, Innsbruck, Salzburg, Linz až do Komáromu, v iných prípadoch cez Mníchov, Passau, Linz67. Na prepravu sa využívali v prvom rade vlaky Červeného kríža alebo aj vojenské transporty, v niektorých prípadoch aj konvoje áut (Ferenc Bódi, Ľudovít Petro). Ako to dosvedčujú prípady mojich pamätníkov, oproti živelnému odchodu domov mal organizovaný transport viac výhod. Bývalým zajatcom odpadol problém organizácie dopravy, zväčša im bola poskytnutá aj strava a v neposlednom rade, transporty boli často pod ochranou spojeneckých vojakov. Obavy boli namieste - viacerí moji pamätníci hovorili o tom, že sa rozšírili zvesti, podľa ktorých Sovieti prevzali celé transporty prichádzajúce zo Západu a nasmerovali ich do Sovietskeho zväzu. Tieto správy mali reálny základ. Ako sme už spomínali, transporty v zime 1945/46 boli zastavené, pretože na jeseň 1945 prevzali Sovieti transporty z Auerbach-Westlageru a Tutlingenu na hranici sovietskej okupačnej zóny a namierili ich do ZSSR. Ďalšie transporty išli preto až od jari 1946, tentoraz už s ozbrojenou strážou68. Aj keď sa mnohým transportom podarilo dostať cez 64 Tárcái, 1992, 31. 65 Knopp, 2009, 99-100. 66 Tárcái, 1992, 34. 67 Tárcái, 1992, 106-107. 68 Tárcái, 1992, 104.
