Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
Americké, britské a francúzske zajatie po 2. svetovej vojne... 41 Na konci vojny nehladovali iba vojnoví zajatci, ale aj mnohí európski civilisti. Zásobovanie potravinami bolo mizerné, vo väčšine miest bol prídel 1000 až 1500 kilokalóriína deň. Američania mali vtom čase na starosti zásobovanie asi 20 miliónov ľudí - okrem vlastného vojska aj 7,5 milióna zajatcov, milióny utečencov, vyhnancov, osôb odvlečených Nemcami z vlasti, oslobodených väzňov koncentračných táborov a ľudí hladujúcich na oslobodených územiach. Čo sa týka zásobovania, zajatci boli v očiach Spojencov jednoducho na dne priorít18. Aby západní Spojenci obišli ustanovenia medzinárodného práva, predovšetkým ustanovení Haagskych dohôd a Ženevských konvencií19, podľa ktorých sa zajatcom malo poskytovať toľko stravy, ako vlastným vojenským oddielom, rozhodli sa, že Nemcom a ich spojencom nepriznajú status vojnových zajatcov, ale titul Disarmed Enemy Force (DEF, odzbrojené nepriateľské sily). Britské označenie bolo Surrendered Enemy Personnel (SEP, nepriateľské sily, ktoré sa vzdali). Pôvodne tento status platil iba pre tých, ktorí sa vzdali po kapitulácii, ale čoskoro sa rozšíril na všetkých zajatcov v Európe. Status vojnových zajatcov bol týmto osobám vrátený až v marci 1946. Toto opatrenie umožnilo Američanom a Britom, aby svojim zajatcom nedávali viac potravín, ako bolo nutné minimum20. Ďalší faktor, ktorý pravdepodobne ovplyvnil osud zajatcov na západe, vyplýval zo šťastných okolností. Nebyť niektorých chýb, ktorých sa dopustili Spojenci, vojna mohla skončiť skôr21. Tu sa natíska otázka, ako by Američania a Briti zabezpečili prežitie más zajatcov počas chladnej zimy 1944/45, ak by sa Spojencom podarilo „byť v Berlíne do Vianoc". Osud Nemcov, ktorí padli do zajatia pri Stalingrade, alebo zajatých príslušníkov 2. maďarskej armády v januári 1943 pri Done, ktorí masovo umierali v hlbokých mrazoch ešte predtým, než sa ich podarilo dostať pod aké-také prístrešia22, bol pre západných Spojencov a najmä ich zajatcov iste strašidelným precedensom. Ak sa pozeráme na percentá úmrtnosti zajatcov, vo všeobecnosti sa dá povedať, že najhorší osud mali zajatci totalitných štátov, hoci v ich prípade opäť musíme zdôrazniť, že za vysokou úmrtnosťou sa skrývali aj iné faktory ako tie, ktoré vychádzali z neľudského charakteru týchto štátov. V zajatí nacistov sa úmrtnosť sovietskych vojakov vyšplhala na závratných 57 %23, v sovietskych zajateckých táboroch podľa rôznych zdrojov na 15 % až 35,8 %2\ a v titovskej Juhoslávii na 41,2 %. Naopak, úmrtnosť v zajateckých táboroch štátov, ktoré si udržali demokratické zriadenie počas celej vojny (v prípade USA 0,1 %, t. j. 4537 úmrtí a Veľká Británia <0,1 %, 1254 úmrtí), alebo si ho po vojne obnovili (Francúzsko 2,6 %, 24 178 úmrtí, Československo 5,0 %, 1250 úmrtí)25, 18 Knopp, 2009, 236-238. 19 Tárcái, 1992, 22; o téme Haagskych dohôd a Ženevských konvencií viac: Benkő Levente - Papp Annamária: Magyar fogolysors a második világháborúban. Csíkszereda, 2007, 30-34. 20 Knopp, 2009, 237-238; Tárcái, 1992, 24. 21 Kershaw, 2013, 465. 22 Ungváry Krisztián. A magyar honvédség a második világháborúban. Budapest, 2005, 187- 196; Varga, 2009, 141-142; Knopp, 2009,11-19. 23 Snyder, 2013,149; Varga, 2009, 18-19. 24 Varga, 2009, 18-19; Lowe, 2014, 145. 25 Lowe, 2014, 145; V prípade československých táborov vychádza autor zo základu 25 000 nemeckých zajatcov.
