Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
Dodatky k symbolickému pohrebu dvoch komunistických vodcov... 35 točnú hudbu z rádia a príhovory na rozlúčku. Jedna mladá pani, ktorej na rukách začalo plakať približne dvojročné dieťa, sa rozbehla s vystrašenou, ba až o odpustenie prosiacou tvárou von so svojím dieťaťom, aby nerušilo obrad, a bolo veľmi dojímavé, ako k dieťaťu prehovorila vonku pod oknom:- Syn môj, nemôžeš plakať, buď tíško. Teraz pochovávajú uja Stalina. Teraz musíš byť tichučko, vieš? Nechápali ani smútočnú hudbu, ani príhovory na rozlúčku, ale ich žiaľ bol obrovský, lebo pochopili, že zosnulý patril k nim... Vtedy som pochopil a precítil vo svojej hĺbke, že medzi Stalinom a ľudom, Stalinom a maďarskými sedliakmi na Slovensku existuje nezlomný vzťah. Toto puto raz Stalin vyjadril slovami: „Sedliak len mlčí, mlčí a pritom zásobí chlebom celý svet.“ A sedliak - aj maďarský sedliak na Slovensku - tak, že sa na pohrebe Stalina objaví, akoby bol jeho príbuzný. Na ich správaní bolo vidieť novú podobu ľudskej dôstojnosti a tá ich naplnila hrdosťou. Zúčastnili sa obradu s takým zármutkom, takí zamyslení, akoby boli pochovávali niekoho zo svojho spoločenstva. O niekoľko dní neskôr, keď prišla ďalšia smutná správa o smrti Klementa Gottwalda, som sa medzi ľuďmi stretol s podobnými pocitmi. V obci ľudia spísali v dňoch štátneho smútku svoje kondolencie do pamätnej knihy v priestoroch miestneho národného výboru. Každú štvrťhodinu sa otvárali dvere, deti, ženy, muži, ľudia z obce nimi vchádzali, sadli si ku kancelárskemu stolu a písali svoje kondolencie do pamätnej knihy. Na tretí deň doobeda - pár hodín pred pohrebom - otvoril dvere starý sedemdesiatročný sedliak. Chvíľku si ho nikto nevšímal, stál tam bezradne so sňatým klobúkom. Pravdepodobne si chcel vypýtať tú knihu, do ktorej písala aj jeho nevesta pre súdruha Gottwalda. Keď so stareckou neistotou zistil, že práve pred ním do nej píšu dve ženy, postavil sa aj on k stolu... „S veľkou láskou zasielam svoj pozdrav pri príležitosti úmrtia súdruha Gottwalda, s bolesťou sme prijali správu o skone nášho prezidenta. Česť jeho pamiatke,“ vychádzali riadky spod pera sedemdesiatročného sedliaka. Kým písal, pod jeho bielymi fúzmi sa triasla čerstvo oholená brada. Poriadne som si ho prezrel. Mal na sebe čierny zimný kabát, trochu ošúchané, čisté čierne nohavice, dôsledne vyleštené čižmy, prepranú bielu košeľu a klobúk, všetko slávnostný odev. Aj jeho správanie bolo slávnostné.- Prišiel som aj ja - hovorí - napísať toto tu. Nevesta bola včera, ale mňa nepodpísala. Tak som prišiel sám. Večer som sa jej pýtal, či ma podpísala? Povedala, že nie. Lebo je to tak, že nevesta nemyslí tak na človeka ako manželka. A tá mi už nežije. Preto som teda došiel ja sám, lebo som nechcel byť z toho vynechaný. Takto sa správali ľudia pracujúci na vidieku pri Stalinovej a Gottwaldovej smrti. Títo ľudia stále väčšmi strhávajú zo seba pomenovanie sedliak, škrupinu tohto stáročného pomenovania, ale tentokrát aj staré formy svojho zmýšľania... A toto sedliactvo, ktoré dokáže rozlíšiť minulosť a prítomnosť tým, že si svoj život zariadi zo dňa na deň po novom, vstupuje do družstva, podieľa sa na riadení našich spoločných vecí... toto sedliactvo vníma smrť Stalina ako stratu a svoje ťažkosti znáša už s novým roľníckym zmýšľaním, toto sedliactvo je stále viac na tej ceste, aby toto nové zmýšľanie, jeho nový vzťah k svetu celkom zaplnil jeho dušu. (In Új hajtások. Fiatal szlovákiai magyar írók és költők antológiája. Csehszlovákiai Magyar Könyvkiadó, Bratislava 1953, s. 30-35.
