Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)

Recenzie

Recenzie 159

Zároveň však sakrálna sféra naozaj silno vplýva na spôsob vytvorenia symbolov miest smrti. Vytvárajú nielen skutočný náhrobok alebo spomienkový kríž, ale aj iné sakrálne pamiatky sa menia na symboly miest smrti alebo to býva práve naopak, ako to aj Ilona Juhász na konkrétnych príkladoch uvádza. Autorka stručne popisuje podobné symboly z obdobia spred motocyklistickej dopravy. Ich počet nie je príliš veľký, ale nájdu sa medzi nimi aj zaujímavé: napríklad v prípade šťastného konca nehôd. Podobné prípady a vzdávanie vďaky zachytávajú v Európe ex voto namaľované tabule na tisícky. Stálo by za to preskúmať, či na podobných náboženských maľbách sú prvky odkazujúce na smrteľné nehody.

Ilona Juhász sa zaoberá aj Symbolickým cintorínom v Tatrách a tiež podobnými pamätníkmi leteckých nešťastí. Vzhľadom na to, že na našom území nie je more, nie je prekvapivé, že sa údaje o podobných pamätníkoch viažucich sa k nešťastiam na vode nenašli. (V zahraničí však sú takéto pamätníky.) Možno by stálo za to overiť si, či po smrti známeho zaoceánskeho letca Gyôrgya Endresza bol zhotovený podobný pamätník.

Ilona Juhász sa venuje aj špecifickým javom: napr. „kŕmenie mŕtveho“, či „duchovný bicykel“. V oboch prípadoch by sa malo k tejto problematike vrátiť po rokoch a zistiť, čo sa medzičasom zmenilo. „Kŕmenie mŕtveho“ je dosť vzácny jav v Maďarsku, ale náhla smrť v dôsledku nehody tomu môže dať priestor. V takomto prípade je dôležité aj to, či je pri pamätníku načatá/nenačatá fľaša nápoja či škatuľka cigariet, kto si objednal spomienky uverejnené v tlači, na ktorej stránke novín bola spomienka zverejnená. Vzhľadom na to, že práve cez chorvátskeho folkloristu Viteza Rajkoviča poznáme najlepšie chorvátske a srbské paralely, tam sú na celej strane novín zverejnené bohaté nekrológy vznikajúce v rodine, ba čo viac, v celom rode, následne na pamätných stránkach mŕtvych správy odkazujúce na ne. (Aj bádatelia vyzdvihli, že ide o veľmi žiadanú vec, napríklad členovia Titovho, presnejšie Brozovho rodu taktiež zverejnili podobné, absolútne nie štátne či oficiálne novinové oznámenia.) Zdokumentovaním niektorých typických prípadov sa odhaľuje, aký vzťah má konkrétne spoločenstvo (rodina, okruh priateľov atď.) k pamiatke zosnulého (príležitostné básne periodicky zverejnené v miestnej tlači, spomienky pri príležitosti výročí úmrtia, záznamy na webe atď.). Aj tu sa ponúka ďalšia práca nasledovníkom výskumu, aby sledovali špeciálne spoločenstvo tých, ktorí zverejňujú spomienky a pamätné básne. Aj v tomto prípade je takmer najdôležitejším faktorom to, ktorá komunita a aké momenty, hodnoty spomenie v uvedených textoch.

Hoci sme si zvykli na dôslednosť autorky, čitateľ vždy nájde nové a nové perličky. Keď cituje Balázsa Orbána, podľa ktorého sú v sikulských epitafoch typické „rozhovory z posmrtného života“, skutočne som sa čudoval. Veď ide o naozaj známy jav z antického a všeobecne staršieho obdobia(l): takáto prosopopoeia je taký text, ktorý sa vkladá do úst neživým predmetom a mŕtvym! (Balázs Orbán akiste poznal aj latinský názov tohto javu - fictio personae.) A hoci ho beletria dodnes pozná, dokonca aj Franz Kafka, na našich epitafoch sú predsa len starším, jednoduchším a nie ojedinelým javom. „Hlas prichádzajúci zo záhrobia“ sa osobitne hodí k symbolickým pamätníkom pri cestách: veď tu sa mŕtvy prihovára vodičovi nie všeobecne chápanou konečnou povahou ľudského života, ale často naozaj didaktickým spôsobom o ?dopravnej nehode, o nešťastí.

Kniha sa dotýka aj rôznych preventívnych opatrení v záujme predchádzania budúcim nehodám, ako aj na preventívne rituály. Napríklad v kresťanstve východného obradu existuje špeciálna ikona „Mária pocestných“ (Hodigitria, „tá, ktorá nám ukazuje cestu“), ktorú si cestujúci skutočne brali so sebou. Moderný zvyk posvätenia auta, keď rozdávajú nálepky či sväté obrázky Svätého Krištofa, je oproti tomu propagandistickejšie, avšak „lacnejšie“ riešenie. (Inak práve pri písaní týchto riadkov vidím, že stanica Travel Channel vysiela svätenie áut Svätým Krištofom z Barcelony, ktoré sa v televíznom vysielaní objavilo ako turistické lákadlo...)

Ak by chcel niekto zaradiť túto knihu k niektorému vednému odboru, je to pomerne jednoduché. Autorka považuje predmet svojho diela za predmet modernej etnografie. Osobne by som však viac zdôraznil, že práca má v rámci etnografie folkloristický prístup a nielen vtedy, keď poskytuje údaje o objavení sa duchov na mieste smrteľných nehôd (nevesta v bielom, chladný vánok obrieho netopiera). Ich počet sa ešte bude pravdepodobne zvyšovať. V práci však môžeme čítať aj o smrteľnej nehode politika Alexandra Dubčeka, o vyrovnávaní si účtov