Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Z vyskumov
Sedmohradskí utečenci na území dnešného Slovenska 139 svojich domácich zvierat, no niektoré novinové články hovorili o Sedmohradčanoch, ktorí utiekli v jedných šatách, zanechajúc všetok svoj majetok. Takmer vo všetkých novinách publikovali miestni amatérski básnici svoje výtvory o sedmohradských utečencoch a ich útrapách, písané v podobnom duchu ako vyššie spomenuté články, idealizujúce Sikulov a Sedmohradčanov. V období od konca roku 1916 do júla 1917 sa v maďarských periodikách vydávaných v župných sídlach a iných väčších mestách na území dnešného Slovenska priebežne, takmer každodenne uverejňovali správy, reportáže a výzvy súvisiace s utečencami. Miestna tlač takto mapovala situáciu od ich príchodu až po ich odchod. Vďaka týmto článkom sa podarilo načrtnúť ucelený obraz o celom migračnom procese, vrátane územného rozloženia ubytovaných utečencov. V úradnej správe (Kádár Béla - Sarbó Vilmos szerk.: A nagy vihar hajótöröttéi. Hivatalos feljegyzések, tanulmányok és más írások a háború és a pusztító béke idejéről. Budapest, Wodianer 1927) o problematike sedmohradských utečencoch na území vtedajšieho Maďarska sa nájdu informácie len 0 tom, že utečenci, čo sa týka terajšieho územia Slovenska, boli len v Bratislave, Trnave a v Banskej Štiavnici. Počas svojho výskumu som však zistila, že Sedmohradčania prichádzali do každej župy, a to nielen do spomínaných troch miest a regiónov obývaných maďarským obyvateľstvom, ale aj na severné slovenské územia. V týchto regiónoch, rovnako ako v obciach s prevažujúcim maďarským obyvateľstvom, vyhlasovali peňažné 1 materiálne zbierky na podporu utečencov. Noviny zväčša už pred ich príchodom vyzývali obyvateľstvo na pomoc, pričom aj samotné priestory redakcií boli miestom, kde sa zhromažďovali peňažné dary. Nech už išlo o vlastnú zbierku alebo o zbierku vyhlásenú županmi či primátormi, v tlači sa priebežne zverejňovali jej výsledky, mená darcov aj darované sumy. Zbierali sa aj naturálie, potraviny a výrobky osobnej spotreby (šatstvo, topánky, domáce potreby atď.). Kým na dedinách riešili ubytovanie predovšetkým v rodinách, v mestách mohli na tento účel využiť aj internáty a iné zariadenia. Okrem hnuteľného majetku si mnohí utečenci brali so sebou aj domáce zvieratá, o ktoré sa miestne úrady tiež museli postarať. O čom je veľmi málo informácií v tlači, to je postoj miestnych k utečencom, ich vzájomné kontakty. Z utrúsených poznámok môžeme dedukovať, že isté trenice sa vyskytovali, čo je pochopiteľné vzhľadom na diferencované spoločenské rozvrstvenie utečencov, aj na každodenné existenčné starosti miestnych. Počas výskumu sa mi nepodarilo nájsť informácie o jazykových bariérach, čiže ako sa dorozumelo len po slovensky hovoriace obyvateľstvo s utečencami hovoriacimi len po maďarsky. Musíme zdôrazniť, že v tomto období už boli na území rakúsko-uhorskej monarchie výrazné problémy so zásobovaním obyvateľstva potravinami i šatstvom, viaceré druhy spotrebných výrobkov a potravín boli na prídel, skoro všetky oblasti života boli už nejako regulované. Popritom sa od vypuknutia vojny pre zhoršujúcu sa hospodársku situáciu stále viac využívala obetavosť obyvateľstva, od ktorého sa očakávalo, že bude prispievať na rôzne účely. Rýchlo sa zvyšoval počet vdov a sirôt, padlých a invalidných vojakov, ale aj počet žobrákov. Stále viac ľudí bolo odkázaných na pomoc, vážnou záťažou pre obyvateľov zázemia boli aj rekvirácie základných potravín a plodín. Vo svetle týchto skutočností musíme veľmi vysoko hodnotiť obetu, ktorú obyvateľstvo prinášalo peňažnými i materiálnymi darmi, ubytovaním a všetkými inými formami pomoci v prospech mnohotisícového davu sedmohradských utečencov. Preštudovaním regionálnej tlače sa mi podarilo zistiť, že na území dnešného Slovenska ich počet dosiahol 20 000, ale môžeme predpokladať, že toto číslo mohlo byť aj vyššie.
