Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
104 Attila Simon Vládne očakávania boli smerované na disimilovanie židovstva od Maďarov a na dosiahnutie tohto cieľa bola použitá široká škála prostriedkov od medového motúza po korbáč13. Táto politika bola v podstate úspešná, lebo v roku 1930 sa hlásilo k maďarskej národnosti už len 16 % Židov, pričom každý druhý sa hlásil k židovskej a každý tretí k československej národnosti. Slovenský nacionalizmus chcel však viac, a to faktickú asimiláciu Židov so slovenským národom. Bol to však proces s problematickým štartom a dosť zložitý, nakoľko slovenská spoločnosť sa správala voči židovstvu do značnej miery odmietavo. Na druhej strane - najmä v prvých rokoch existencie republiky - chýbala k tomu i príslušná motivácia, lebo Židia nepociťovali šancu „stať sa Slovákmi” nutne ako spoločenský vzostup. A tak Židia hovorili - nezávisle na ich deklarovanej národnosti - i naďalej po maďarsky a boli účastníkmi maďarského kultúrneho priestoru. Nazdávam sa, aj vzhľadom na túto skutočnosť a v súlade so zisteniami Évy Kovács, že údaje zmieneného cenzu ešte neznamenajú nutne fundamentálnu zmenu identity židovstva na Slovensku, veď k takej rozsiahlej zmene počas niekoľkých rokov ani nemohlo dôjsť14. Namiesto zmeny identity tu išlo skôr o vyjadrenie ich lojality voči štátu, o určitý politický akt. Židia na južnom Slovensku však boli postavení pred voľbu nielen v rovine identity, ale i v otázke svojej politickej príslušnosti. Oficiálna vládna politika zďaleka nepristupovala rovnako k jednotlivým skupinám slovenského židovstva, a podporovala najmä ortodoxné obce. Výsledkom bolo, že tieto komunity v značnej miere podporovali vládne strany, zatiaľ čo Židovská strana na čele s Júliusom Reiszom mala nízky počet prívržencov. Príkladom môže byť aj prípad Dunajskej Stredy, ktorú nazývali i Malou Palestínou, kde drvivá väčšina izraelitov, predstavujúcich takmer polovicu obyvateľov mesta, hlasovala za československé centralistické strany (hlavne za Československú živnostenskoobchodnú stranu a za Agrárnu stranu). Vďaka tomu v roku 1925 v tomto plne maďarsky hovoriacom meste získali centralistické československé strany 46 %, viac než maďarské strany. Pričom podpora Židovskej strany bola dosť nízka, podľa môjho odhadu mohla získať asi tak 7 - 8 % miestnych židovských hlasov15. Výsledky obecných volieb však boli celkom odlišné: drvivá väčšina dunajskostredských Židov podporovala miestne židovské strany spolupracujúce s maďarskými stranami, za československé politické sily hlasovali len ojedinele16.1 tento jav môže podoprieť vyššie zmienený predpoklad, že v parlamentných voľbách išlo predovšetkým o vyjadrenie solidarity voči štátu. Iný bol postoj košického židovstva, ktoré bolo, na rozdiel od pomerne homogénnej dunajskostredskej komunity, jazykovo i kultúrne značne diferencované17. V Košiciach, 13 Pri sčítaní ľudu r. 1921 v Košiciach mnohých izraelitov s maďarským materinským jazykom registrovali proti ich vôli so židovskou národnosťou, čo nebol ojedinelý jav pri československých cenzoch. Porovn. Kovács: Felemás, c. d. 41. 14 Tamže. 43-44. 15 Zdroje volebných výsledkov: Československá štatistika. Sv. 31. rada I. Volby do poslanecké snëmovny v listopadu roku 1925. Praha, Štátni úrad štatistický, 1926. s. 66-67. 16 V súvislosti s politickým a spoločenským životom Dunajskej Stredy v medzivojnovom období pozri Nagy, Attila-Nagy, Iván-Novák, Veronika-Simon, Attila-Vajda, Barnabás: Dunaszerdahely. Dunaszerdaheiy, Dunaszerdahely Város Önkormányzata, 2012, 89-111. 17 Diverzitu komunity už aj tak rozštepenej na neológiu a ortodoxiu, na ktorú mala evidentný vplyv i relatívna blízkosť Podkarpatská, v československej ére ďalej zvýšilo prisťahovanie izraelitov z českých regiónov.
