Tóth Károly - Végh László (szerk.): Emlékkönyv Arany A. László tiszteletére (Somorja, 2007)
Arany A. László művei
ARANY A. LÁSZLÓ vlastne od každého ostatného významuplného prvku. Jazyk nemá nekonečné množstvo takýchto prvkov. Inventár jazykových prvkov je pomerne malý a presne určený. Jazyk si potom vypomôže dômyselnou kombináciou prvkov. Tak napr. slová sa líšia medzi sebou iba kombináciou významotvomých főném (bar, dar, jar, kar, var — rab, rad, raj, rak — ber, der, ker, per, ver, žer; abi-iba, oba-abo a pod.). Ale systém jazyka ani v kombinácii prvkov nedovolí všetky matematicky možné kombinácie. Aj tuná redukuje, zjednodušuje, aby systém jazyka nebol príliš složitý. Je úlohou fonologie stanoviť, ktoré sú tie zvukové vlastnosti, čo tvoria významotvorné protiklady a ktoré sú tie kombinačné zákonitosti, podľa ktorých sa z nich tvoria slová a ktoré sú kombinančné zákonitosti ich vetného usúvzťažňovania, to jest, ktoré sú zákonitosti funkcie jazyka. Fonológia nechá nepovšimnuté všetky tie zvukové javy, (obmeny, variácie), ktoré nemajú významotvornú hodnotu. Nepatria do jazyka, i keď v konkrétnom prehovore majú nejaký vedľajší individuálny vyjadrovací význam. Patria iba do problematiky individuálneho uskutočňovania jazyka, do problematiky prehovoru. Týmto celostne štrukturálnym a funkčným zreteľom sa líši moderná štrukturálna jazykoveda od tradičnej, foneticky orientovanej filológie pozitivistickej. Táto jednako hodnotila každý počutý zvukový jav a nerozlišovala ich podľa významotvornej funkcie. Systém a norma jazyka. Aby sa skupina ľudí mohla medzi sebou dohovoriť, musí ovládať jeden a ten istý spoločný jazyk. Každý člen jazykovej pospolitosti musí mať vo vedomí spoločný systém jazykových znakov. Jednotný jazykový systém, platný pre celú pospolitosť, voláme jazykovou normou. Co je systém jazyka? Každý jazykový fakt, jazykový znak, alebo prejav zakladá sa na pomere, na vzájomnom vzťahu označujúceho (signifiant) a označovaného (signifié). Označujúci (zvukové hodnoty) sa jednoznačne (alebo aj menej jednoznačne) priraďuje k označovanému (t. j. k predmetu, významu). Označujúci je potom symbolom, znakom označovaného a súčasne aj seba samého. Označujúcim prostriedkom v jazyku sú zvukové 334
