Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

ciatľvou miestneho záujmu a len vďaka štátnemu prevratu sa neskôr dostal do dôležitejšej, centrálnejšej pozície. V jeho vydaní bola publikovaná zbierka povestí László Mártonvôlgyiho, ktorá je svojráznou zmesou literárnej fantázie a maďarského folklóru stredného Ponitria (Mártonvôlgyi 1941).

1.4. Na územiach, znovu pripojených k Maďarsku

Okrem miestnych bádateľov, predstavených v predošlej kapitole, sem prišli aj z územia Maďarska (predovšetkým z Budapešti) po roku 1938 etnografi a folkloristi, ktorí v tomto priestore uskutočňovali národopisné výskumy. Spomedzi nich v určitom zmysle vyniká József Bakos, ktorý prišiel v roku 1938 ako profesor do novozámockého gymnázia. Zorganizoval samovzdelávací krúžok a začal s pomocou svojich žiakov robiť rozsiahle národopisné výskumy, výsledkom ktorých bolo vydanie radu zošitov tohto krúžku s dôležitými, predovšetkým folkloristickými údajmi (Bakos 1942; Bakos 1943). Tu treba spomenúť Bakosovu zbierku detských hier z Matúšovej zeme, hoci bola vydaná až v roku 1953, pretože výskumy sa uskutočňovali v tejto dobe (Bakos 1953). Publikácia v klasickom poňatí podáva detské hry a príznačne pre tú dobu, t. j. päťdesiate roky, dostala sa pred akademickú disciplinárnu komisiu, ktorá ju odsúdila. Niekoľko charakteristických citátov: „Tento zlý pozitivizmus‘, obídenie teoretického postoja, principiálneho vyvodenia konzekvencií neznamená len primitívnejší vývojový stupeň v porovnaní s rozvinutejšou, náročnejšou vedou, ale musí mať škodlivé následky aj v rámci samotného národopisu. Takýmto škodlivým následkom je napr. to, že autor (viď s. 144) uvádza aj hry importované škôlkou - ak ich deti prijali za svoje - práve tak, ako pradávne zlomky niekolkostoročných ľudových balád (...)

...autor, redaktor a lektori vôbec nemysleli napr. na požiadavku teoretického záujmu zo strany našich ľudových tanečných súborov: znak toho, že naši etnografi žijú na samostatnom ostrove a vykročili na neplodnú cestu odbornej izolácie ...” (Határozat 1953, 276-277). Disciplinárna komisia preto navrhla rozdrvenie knihy, vydanej v náklade tisíc kusov a považuje za potrebné umiestniť 10 očíslovaných exemplárov („zbavených charakteru akademickej publikácie”) v archívoch najdôležitejších odborných inštitúcií (Határozat 1953, 277).

Bez nároku na úplnosť, ďalej spomeniem mená Ferenca Bakóa, Edit Féiovej, Károlya Gaála, Bélu Gundu, Károlya Herkelya, László Keszi Kovácsa, Károlya Kosa ml. a Lajosa Vargyasa, ktorí s finančnou podporou rôznych inštitúcií robili výskumy na maďarských územiach, predtým patriacich k Slovensku. Za organizovania Ústredia pre výskum krajiny a ľudu [Táj- és Népkutató Központ] sa už na konci tridsiatych rokov uskutočnil výskum v Tekovskej, resp. Gemerskej župe - údolie Čermošne (Bakó 1942; Márkus 1941). Vďaka tejto inštitúcii - ktorá sa od roku 1941 stala súčasťou Ústavu László Telekiho - bol na jar roku 1942 v Nových Zámkoch založený Ústav pre výskum Malej nížiny* [Kisalföld Kutató

* Maďarský výraz Kisalföld (t.j. Malá nížina) zahrňuje celú nížinnú oblasť dnešného juhozápadného Slovenska (podľa slovenskej terminológie Podunajská nížina), severovýchodného Rakúska (Kleine Tiefebene) a severného Podunajska (dnešné severozápadné Maďarsko).

77